Vyhľadávanie
Slovenský klasicizmus – poézia
Slovenský klasicizmus – próza
Zostavil Cyril Kraus
Bratislava, Slovenský Tatran 2004
Ak sa dôkladnejšie začítame do úvodných štúdií a sprievodných editorských textov Cyrila Krausa a konfrontujeme ich so stavom súčasného literárnohistorického bádania, ale aj so štandardmi edičnej praxe, zaužívanými pri vydávaní textov starších literárnych období, neubránime sa sklamaniu. Antológia Slovenský klasicizmus – poézia je vlastne reedíciou staršej antológie Na lutnu. Výber zo slovenskej klasicistickej poézie (edične pripravil C. Kraus) z roku 1986. Jej nové vydanie, okrem pozmeneného dizajnu, inovovanej typografie, názvu a niekoľkých (skôr diskutabilných) zmien vo výbere textov, takmer v úplnosti kopíruje predchádzajúce vydanie, a to vrátane editorských chýb (z tých najzávažnejších spomeňme vynechanie poslednej strofy v Tablicovej básni Užívání života na strane 89, v ktorej je ukrytá aj pointa celého textu, či vynechávanie nápevov a mott básnických textov, ktoré editor odsúva do neprehľadne štruktúrovaných bibliografických poznámok, hoci sú integrálnou súčasťou básnických textov). Už prvé vydanie tohto súboru básnických textov v edícii Tatranu Čítanie študujúcej mládeže pod názvom Na lutnu vyvolalo polemickú reakciu na stránkach časopisu Slovenská literatúra v roku 1987. Pavol Winczer vyčítal editorovi prevažne „vlastivedný prístup k literárnohistorickému materiálu“, pri ktorom neprihliada na „vlastnú literárnu problematiku, najmä na žánrové rozvrstvenie a smerovú rozrôznenosť, ako aj – to pôsobí najrušivejšie – vytrhávanie slovenského literárneho vývinu z dobových literárnych súvislostí“. Hlavná výčitka Pavla Winczera smerovala najmä k podtitulu: „naozaj sa dajú všetci do nej zahrnutí autori a všetky básne subsumovať pod pojem literárneho klasicizmu, čo aj národne špecifického?“ Rovnakú otázku môžeme položiť editorovi aj dnes, môžeme mu vyčítať v súčasnosti už neobhájiteľné vyhýbanie sa pojmom ako rokoko, sentimentalizmus či preromantizmus, ktoré reprezentujú smerovú rôznorodosť a estetickú pluralitu obrodeneckého obdobia.
Editor sa „nepoučil“ z opodstatnených výhrad vyslovených pred takmer dvoma desaťročiami, ba čo viac, rovnako spornú koncepciu použil aj pri zostavovaní druhej z antológií – Slovenský klasicizmus – próza. Ponúka sa tu rovnaká otázka. Do akej miery spadajú texty zaradené do tohto knižného výberu do rámca klasicistickej poetiky? Je vôbec možné uvažovať o prózach Samuela Godru, Antona Ottmayera, Martina Sucháňa, ale najmä Karola Kuzmányho a Jána Pavla Tomáška ako o prózach typovo klasicistických? Určite nie. Na túto otázku odpovedala pomerne presvedčivo naša literárna história už na konci 60. rokov 20. storočia. Pripomeňme zásadnú monografiu Viliama Marčoka Počiatky slovenskej novodobej prózy z roku 1968, kde je súbor prozaických textov spomenutých autorov typologicky vyčlenený ako typ prózy preromantickej a tá sa už výrazne vzdialila estetickým normám klasicizmu. Okrem toho v súvislosti so sentimentálnymi prózami Antona Ottmayera literárny historik Andrej Mráz vo svojich Dejinách slovenskej literatúry z roku 1948 uvažoval o ich súvislostiach s nemeckým a rakúskym biedermeierom. O tejto tendencii v slovenskej literatúre sa v predkladanej antológii nedozvieme vôbec nič.
Nová antológia slovenskej obrodeneckej prózy je sporná aj svojou štruktúrou. Prečo sú do výberu zaradené úryvky z Bajzovho románu Príhody a skúsenosti mladíka Reného (iba z jeho druhej časti), keď práve tento románový text vyšiel v úplnosti v rovnakej edícií len nedávno? Alebo aký zmysel má publikovanie niekoľkých úryvkov z Kuzmányho románu Ladislav či z Tomáškovho románového fragmentu Obchodníci? Z publikovaných úryvkov často neorganicky vytrhnutých z kontextu a navyše bez dostatočného edičného aparátu čitateľ o pôvodnom románovom texte optimálnu predstavu nezíska.
Pri zostavovaní antológie sa mohlo uvažovať skôr o reprezentatívnom výbere slovenskej krátkej prózy predromantického obrodeneckého obdobia, čo by bol edičný čin určite prínosnejší a hodnotnejší. Veď stále je mnoho prozaických textov, ktoré sú zabudnuté na stránkach obrodeneckých almanachov. Pozornosti neunikne predovšetkým povrchný edičný a bibliografický aparát a najmä chýbajúce poznámky a vysvetlivky k jednotlivým textom.
Miloslav Vojtech
