Vyhľadávanie
Drahoslav Machala: Šľachtické rody, Bratislava, Perfekt 2007
Cieľom diela je podľa vyjadrenia známeho spisovateľa a publicistu ponúknuť poznanie šľachtických rodov, ktoré boli duchom slovenské, ale aj informácie o uhorských rodoch, ktoré prospešne pôsobili na území Slovenska. Ako príklad uvádza Ladislava Pongráca, ktorý preložil roku 1473 do slovenčiny prácu Magdeburské právo. Šľachtické rody chcú predovšetkým upútať pozornosť čitateľa: textom, grafickou úpravou, fotografickým a obrazovým materiálom.
Hlavným obmedzením pri spracovaní publikácie bol počet vybraných rodov: 39. Keďže genealógie jednotlivých šľachtických rodov sú siahodlhé, autor si zvolil rubriku Z rodu a vyberal len mená šľachticov, o ktorých „sú dostupné overené informácie“. Usiluje sa popularizovať a „zaľudniť“ naše dejiny historickými postavami z obdobia uhorskej monarchie, ktoré sa v minulosti vo vzťahu k Slovensku nespomínali príliš často.
Keď začnete listovať v knižke, okamžite vás zaujme jedna vec: v slovenskej historiografii sa priezviská príslušníkov uhorských rodov zväčša uvádzajú v maďarskej podobe, navyše veľmi nejednotné, a to bez ohľadu na to, či ide o rod slovenského alebo iného pôvodu. Je to najmä dôsledok vplyvu maďarskej genealogickej literatúry na slovenskú historickú tvorbu. A v tejto publikácii sa dôsledne uplatňuje slovenská ortografia, ktorá ešte stále pôsobí nezvyklo a odvážne, aj keď je oprávnená. Posúďte sami: Andrášiovci, Čákiovci, Rutkaiovci, Pálfiovci, Ňáriovci a ďalší. Zavádzanie slovenskej ortografie do priezvisk všetkých uhorských rodov nepovažujme za niečo násilné alebo vykonštruované, či za snahu poslovenčiť aj to, čo slovenské nikdy nebolo. Vychádza zo skutočnosti, že máme svoj vlastný jazyk s diakritickým pravopisom a tento pravopis je pre náš písomný prejav záväzný. Na úvodnej strane publikácie nás autor zoznamuje s „krédom správania každého šľachtica, zásadou ,šľachetnosť zaväzuje´“. K tomu jedna poznámka: francúzska frazéma „noblesse oblige“ znamená „noblesa“, t.j. urodzenosť (stav, šľachtický pôvod) zaväzuje.
Autor má jasnú ambíciu sprostredkovať nám čo najviac informácií, avšak niekedy sme na pochybách, aké kritérium si pri ich výbere zvolil a ako sa máme orientovať v súvislostiach. Napríklad: rubrika Z rodu Zičiovcov uvádza Františka Zičiho (1701 až 1783) ostrihomského kanonika a novomeského prepošta, Františka Zičiho (1751 až 1812) zakladateľa voderadskej a rusovskej línie a Františka Jozefa Zičiho (1774 až 1861). Pre medailónik, portrét predstaviteľov tohto rodu potom autor vyberá o. i. Zičiho palác v Bratislave, ktorý dal postaviť gróf František Ziči v roku 1775. Končí konštatovaním, že gróf František Ziči vlastnil palác do roku 1869, keď ho jeho dedičia predali Bratislavskej priemyselnej banke. Prekvapí nás dlhovekosť vlastníka; ak predpokladáme, že nedal stavať palác ako dieťa, tak musel žiť vyše sto rokov. Ak si pomáhame dedukciou, pretože priamy odkaz v texte nie je, nemohol to byť František Jozef Ziči, ten sa predsa v roku 1774 iba narodil. Teoreticky to mohol byť František Ziči narodený roku 1751, ale ten zomrel v roku 1812, takže dedičia spomínaní v roku 1869 nemohli byť dedičia jeho majetku. Ktorý František Ziči to bol vlastníkom známeho paláca? Podobný rébus poskytuje fotografia Primaciálneho paláca na stránke venovanej rodu Čákiovcov, keď je známe, že palác dal postaviť arcibiskup a kardinál Jozef Batthyány (Batáň)...
Nedajte sa však odradiť týmito poznámkami. Z publikácie celkom určite načerpáte široké spektrum informácií a nadobudnete nový historický rozhľad. A vzdelávať prístupnou formou, to už je obvyklá šľachtická výsada vydavateľstva Perfekt. Vidno to aj v ostatných tituloch edície Významné osobnosti slovenských dejín: Majstri architektúry, Majstri scény, Majstri ducha, Majstri štetca, Majstri slova.
Michaela Geisbacherová
