Vyhľadávanie
Ľudovít Hološka
Reč obrazu
Senica, RECO 2008
Profesor Ľudovít Hološka v štrnástich analýzach tejto publikácie rozoberá tvorbu autorov, ktorých diela sú ukryté v depozitároch Slovenskej národnej galérie. Záujemcovi o súčasné výtvarné dianie približuje popredné osobnosti slovenského výtvarného života. Jednotlivé state pôvodne odzneli ako cyklus prednášok na pôde SNG, kde ich moderoval historik umenia Ľubomír Podušel, a ich cieľom bolo otvoriť depozitár a sprístupniť menej známe diela popredných slovenských maliarskych osobností. Knižka, ktorá takto vznikla, môže byť výzvou na dialóg o vnímaní moderného výtvarného umenia a zároveň poslúži na základné osvetlenie niektorých aspektov jeho histórie. Je to fundovaný pokus výtvarníka a pedagóga poukázať, čo je na jednotlivých slovenských umelcoch svojské, čo ho na nich zaujalo už v mladosti, v časoch vlastného výtvarného formovania. Zaujímavo pritom poukazuje na celoeurópske súvislosti tvorby jednotlivých autorov: ako vysvitá z jeho pozorných, do histórie zachádzajúcich interpretácií, slovenskí maliari netvorili v provinčnej izolovanosti, ale školili sa priamo v centrách európskeho výtvarného diania. A tak sa v ich dielach stretla slovenská skutočnosť s moderným európskym chápaním výtvarného prejavu a s modernými postupmi maľby. Keď sa tieto dva faktory prepojili v pozornej optike školeného diváka a pedagóga, vzniklo pozoruhodné dielo spájajúce informačné aj analytické poslanie. V zornom poli autora sa ocitli slovenskí maliari od M. Th. Mitrovského cez Z. Palugya, J. Mudrocha až po E. Zmetáka a V. Kraicovú. Zvlášť sa pritom sústredil na kubistické princípy v maľbe všeobecne a osobitne v tvorbe E. Martinčekovej-Šimerovej a na fauvistické princípy v maľbe L. Mrázovej. Keďže niektoré otázky moderného umenia prenikali v minulom storočí rôznymi druhmi umenia, autor pri výbere pojmov často nadväzuje na terminológiu literárnej teórie. Už do názvu si dal dva pojmy, ktoré sú spoločné pre výtvarné umenie aj pre literárnu teóriu. Miestami sa odvoláva priamo na spisovateľov, najmä básnikov (v súvislosti s nadrealizmom na V. Reisela, v súvislosti s J. Mudrochom na M. Válka či Ch. Baudelaira). A tieto rozpätia medzi skutočnosťou (rôzneho druhu, napríklad aj geografickou, ako nám to ukazuje pri Gwerkovi, alebo predmetnou, ako zátišia Martinčekovej-Šimerovej) tvoria súčasť osobitej maliarskej autorskej poetiky, autorskej reči. V životopisoch autorov súvisiacich s ich tvorbou nie sú vyzdvihované medzníky politické – veď diela aj po desaťročiach pôsobia bez ohľadu na politické okolnosti, ktoré mohli fungovať v pozadí ich vzniku; vývin autorov šiel plynulo a medzníkmi sú štúdiá, vplyvy, jednotlivé individuálne alebo kolektívne výstavy. Neznamená to, že autor históriu obchádza, no ak je nejakým spôsobom históriou zaujatý, tak predovšetkým vlastnou históriou – históriou svojho osobného prístupu k výtvarnému umeniu, svojho vnímania, ktoré uňho vždy išlo ruka v ruke s inými umeniami, predovšetkým s literatúrou. Práve táto zaujatosť čistým umením, jeho profesionálnou remeselnou stránkou, postupmi, materiálmi a tvarmi, konečným výtvarným výrazom, je na Hološkovej knižke príťažlivá a robí z jej čítania priam príbeh. Jeho interpretácie sú len ďalším dôkazom toho, že vo výtvarnom umení sa predstavuje komplexná osobnosť výtvarníka, ktorý vie rovnako dobre narábať štetcom i slovom.
Anna Blahová
