Vyhľadávanie
Putovanie spomienkami na detstvo
Catarina Carsten
Glück und Glas. Lebendige Erinnerungen
(Šťastie a pohár. Živé spomienky)
Edition Doppelpunkt, Wien 2004
Catarina Carstenová, súčasná nemecko-rakúska prozaička a žurnalistka, nie je u nás celkom neznáma, slovenským čitateľom sa predstavila troma poviedkami v dvojjazyčnej antológii poviedok slovenských a rakúskych prozaičiek Strömungen – Prúdenia, ktorá vyšla vo Viedni roku 2001 (vydalo ju Österreichisches Literaturforum).
Carstenová vyrastala v Berlíne a k nemeckému prostrediu sa vo svojej tvorbe často vracia. Štyri desaťročia však už žije neďaleko Salzburgu a má rakúske občianstvo. Je autorkou viacerých básnických aj prozaických kníh, píše divadelné a rozhlasové hry, je autorkou televíznych inscenácií. Dlhšie obdobie stála na čele rakúskeho P.E.N. centra, za svoju tvorbu získala niekoľko ocenení.
Ako to naznačuje podtitul najnovšej Carstenovej knihy, spomínanie predstavuje pre ňu aj dobrodružstvo prinášajúce mnoho prekvapení, ponory do pamäti vníma ako účinnú cestu pri hľadaní pravdy. Písaním-rozpamätávaním sa autorka usiluje priblížiť (aj sebe) „pravú“ tvár vlastného detstva, mladosti, usiluje sa odpovedať na otázku, aká bola podoba jej osobného času v minulosti, aké boli „skutočné“ podoby jej blízkych ľudí, prostredia, v ktorom žila.
Poviedky zahrnuté do zbierky sprítomňujú svet autorkinho detstva, so zmyslom najmä pre psychologickú drobnokresbu skicujú postavy jej milovaných starých rodičov a rodičov, podávajú sugestívne svedectvo o láskyplnosti tohto sveta, no neidealizujú ho… Témy niektorých poviedok sa môžu pri letmom pohľade javiť ako triviálne (prvé zvládnutie čítania a písania, maturitná skúška, hodina spevu v triede, vzťahy medzi žiakmi a učiteľmi), Carstenová im však vie vdýchnuť jedinečnú atmosféru. Autorka sa to všetko pokúša nanovo prostredníctvom textu prežiť a sprostredkovať autentickosť prežívania. V jej poviedkach nanovo ožívajú ľudia, veci, izby, kvety, mŕtvy psík, obľúbené hračky: všetky súčasti niekdajšieho času začínajú na priesečníku pamäti a fantázie svoju zdvojenú existenciu…
Z próz Catariny Carstenovej vanie vôňa starorodičovskej záhrady, vôňa domu, v ktorom sa regále prehýbali pod ťarchou kníh starého otca – kníhkupca píšuceho vo voľných chvíľach básne, vôňa zrejúceho hrozna a vína. Vanie z nich aj strach uložený v spomienkach na roky vojny, na bombardovanie domov a ulíc, na telegramy zvestujúce smrť príbuzných, priateľov. Spomienky – radostné či pochmúrne – modelujú tváre, postavy, gestá patriace mŕtvym, no intenzitou neraz prekrývajúce obrazy tých, ktorí ešte žijú. Základný rámec týchto jemne skicovaných próz utvára práve ono splývanie časov, prelínanie zapamätaného s predstavovaným. Nazdávam sa, že Carstenová by jemne spracovanou témou detstva, emocionalitou a pozitívnym ladením poviedok mohla osloviť aj našich čitateľov.
Etela Farkašová
