Vyhľadávanie
Vydavateľstvo Tranoscius vydalo ďalší profilový výber z tvorby našich popredných súčasných spisovateľských osobností, a tak v 7. zväzku edície výstižne nazvanom Čas a (bez)čas máme možnosť komplexnejšie zachytiť vývinový oblúk v tvorbe Jany Bodnárovej. Prv, než sa aspoň pri niektorých častiach knihy podrobnejšie pristavím, spomeniem dva fakty. Siedmy zväzok je, žiaľ, posledným výberom, ktorý pripravil iniciátor a editor edície Vladimír Petrík, ostáva veriť, že vydavateľstvo Tranoscius bude v záslužnej edičnej činnosti pokračovať. Radostnejší je druhý fakt. Kniha získala Cenu Ľudovíta Šenšela (bol to významný činiteľ evanjelickej cirkvi, kultúrny dejateľ, duchovný správca Tranoscia, aktívny účastník SNP), ktorú jej udelilo vydavateľstvo pri príležitosti 120. výročia svojej existencie. Do výberu Vladimír Petrík zaradil poviedky a úryvky z dlhších próz z kníh Z denníkov Idy V. (1993), bleskosvetlo/bleskotma (1996), Tiene papradia (2002), Insomnia (2005), Takmer neviditeľná (2008), Náhrdelník/obojok (2016), z poézie sú vo výbere texty zo zbierky Z periférií (2013).
Profilové výbery vychádzajúce v tejto edícii charakterizuje dobre premyslená koncepcia. Neredukujú sa na vybrané texty autorskej osobnosti, ale prinášajú aj rozhovory s nimi a ohlasy na ich diela. Prostredníctvom recenzií, úvah či iných podôb reflektovania literárnych textov sa vytvára možnosť nahliadať na dané texty z viacnásobnej perspektívy, cez viaceré, neraz odlišné prístupy k nim. Mnohé pohľady obohacujú čitateľský zážitok a umožnia tým, ktorí sa do knihy ponoria, komunikovať už nielen so samotným literárnym textom, ale aj s jeho jednotlivými interpretáciami, a tak tvorivo rozširovať recepčný horizont.
Zaujímavou, nesporne oživujúcou časťou výberu sú rozhovory. Práve v nich môže dochádzať k osvetleniu menej známych biografických aspektov autora, k hlbšiemu nazretiu do jeho tvorivej dielne, k celistvejšiemu pochopeniu diela. V tomto výbere sú zaradené rozhovory, ktoré s autorkou viedli Peter Macsovszky, Andrej Pleterski, Martina Grmanová a aktuálny rozhovor, ktorý pripravil Vladimír Petrík. Nie je možné v jednej recenzii zhrnúť všetky myšlienky obsiahnuté v rozhovoroch (alebo recenziách), nemalo by to ani zmysel, predsa sa však pokúsim načrtnúť cez ne obraz autorkinho myšlienkového i zážitkového sveta, jej postojov k dôležitým otázkam týkajúcim sa literárnej tvorby i „obyčajného“ každodenného prežívania. Z rozhovorov sa potvrdzuje napríklad náš čitateľský dojem, že autorka sa rada dáva „na nové cesty“, literárne experimentuje. Dôležité sú pre ňu skúsenosti, ktoré „otvárajú myseľ“, pomáhajú brániť sa rutine, upriamujú sa na nové momenty, nezáleží na tom, či ide o umenie alebo duchovné meditácie (blízky jej je preto aj budhizmus a vôbec východné filozofické a náboženské koncepcie). Dozvedáme sa i to, čo už vieme z čítania jej diel, no čo teraz explicitne vysloví v dialógu o svojej inklinácii k intermediálnosti, žánrovej prepojenosti a štýlovej difúznosti. Dôležitou je pre ňu vnútorná sloboda, otvorenosť mysle, potreba prehĺbenej duchovnosti, viera v možnosti jej dosahovania aj prostredníctvom napájania sa z prameňov rôznych svetových kultúr. Toho, kto pozná Bodnárovej prozaické, dramatické či poetické texty, neprekvapí vyznanie z intenzívneho záujmu o svet ženy, o jej vonkajšiu realitu, podmienky, v akých žije, ale aj spôsoby, akými prežíva, veď ako vraví: „pozerám sa na svet z teritória ženy. Je to moje najvlastnejšie územie, najviac mu rozumiem a mám ho rada.“ Isteže, s prítomnosťou mužov, detí v tejto súvislosti hovorí o sebe ako o „mäkkej feministke“.
O svojej metóde písania prezrádza, že význam v nej má fragmentarizácia textu, „rolovanie okolo fraktálov“, prelínanie usporiadanosti, rádu s chaosom, že väčšmi ako stroho racionálnemu, analytickému jazyku dôveruje jazyku asociácií, náznakov, intuitívnej reči obrazov, tajomstvu nedopovedaného („mám v texte rada dutiny s tajomstvami“), že za nesmierne dôležitý pokladá v procese písania (hlavne poézie) fenomén ticha ako prostriedku vyjadrovania, veď ako vraví: „poézia je reč hlbinného ticha“. A samotné písanie? „Totálna osamelosť, ale hojivá“, vskutku, k Bodnárovej hlavným témam patrí „ľudská samota, outsiderstvo, stigmy indivídua i spoločnosti“, čo sa nevylučuje s témou životnej sily, radosti alebo aspoň nádeje na ňu.
Ak čítame Bodnárovú ako autobiografickú autorku (v zmysle vnútorného „diania“), nemýlime sa. V jednom z rozhovorov to potvrdzuje, vraviac, že všetko, čo napísala, sú „atómy“ prežitého, ohmataného citom spoluúčasti. Pozornosť si zasluhuje jej presvedčenie, že „človek z okraja nie je marginálny“ (téma „okraja“ je pre ňu, ako vieme z jej kníh, príťažlivá, hodnotu ľudskej bytosti nemeria jej vzdialenosťou od epicentra), ale zaslúžia si ju i mnohé ďalšie myšlienky obsiahnuté vo výbere, ktoré ostali na tomto mieste nepovšimnuté, o to viac treba siahnuť po samotnej knihe, múdrej a inšpirujúcej.
Okrem iného v profilovom výbere Čas a (bez)čas nájdeme v časti venovanej kritickým ohlasom rozsiahlu štúdiu Andreja Pleterskeho, recenzie od Marty Součkovej, Jany Cvikovej, Jozefa Bžocha, Róberta Kotiana, Diany Mašlejovej, autorky týchto riadkov, Jána Púčeka a záverečný (ako v každom zo zväzkov) analytický doslov zostavovateľa. Výber prináša aj kalendárium autorkinho života a diela. Zahrnuté viaceré fotografie dokumentujúce život a tvorbu Jany Bodnárovej prispievajú k čitateľskej príťažlivosti knihy.
Etela Farkašová
