Vyhľadávanie
Nganga
Marek Vadas: Liečiteľ
Levice, K. K. Bagala (L.C.A. Publishers Group) 2006
„Marek Vadas je fajn človek a veľmi nadaný autor. Mám rád aj jeho tandemové písanie s Emanom Erdélyim, ale to, aký je kto autor, môže ukázať, až keď predstúpi pred čitateľa úplne sám, obnažený zoči-voči.“ (Peter Pišťanek, z obalu knihy). Pišťanek dobre vie, o čom v predchádzajúcich riadkoch píše: takisto si vyskúšal tandemové písanie a zbierka próz, ktorú vydal spolu s Dušanom Taragelom (Sekerou & nožom), sa veru nedala za Rivers of Babylon zahanbiť. Aj ja mám rada Vadasove knihy, menej však tie, ktoré Marek Vadas napísal spolu s Emanom Erdélyim. Hoci na U(u)niverzite (1996) som sa čiastočne bavila a dodnes si cením demýtizáciu akademického prostredia v nej; Diabol pod čapicou (2002) sa mi už nezdal vtipný a pochybujem, že nenudil aj policajtov... Viac ako tandemová recesia mi vyhovuje Vadasov zmysel pre čierny humor či iróniu a jeho fragmentárne príbehy s prvkami absurdity, surreality a iracionality, s často šokujúcou alebo otvorenou pointou. Od čias Vadasovho debutu Malý román (1994) cez zbierku próz Prečo sa smrtka smeje (2003) až po jeho nateraz poslednú knihu Liečiteľ sa potvrdzuje produktívnosť a inakosť samostatného písania autora v kontexte súčasnej slovenskej prózy. Vadas vie – na rozdiel od spomínaného Pišťanka, ktorý síce dokáže napísať holú vetu, ale zároveň potrebuje množstvo strán – vytvoriť dobre premyslený krátky text, minimalizovať príbeh. Často vytvára bizarné, snové situácie alebo nachádza absurditu vo svete okolo nás. Pritom však nedeformuje realitu, skôr – ako kedysi surrealisti – objavuje jej iné, skryté vrstvy. Liečiteľ sa v danom zmysle poetologicky natoľko nelíši od predchádzajúcich textov autora, ako sa nám to môže javiť
po prvom čítaní. Zdá sa mi, že Vadas vlastne pokračuje v línii tých najlepších próz zo zbierky Prečo sa smrtka smeje (napríklad Poctivá robota, ktorú pripomína, no i presahuje text Kto sa tam mláti?). Postavy zo zbierky poviedok Liečiteľ sa pohybujú v inom prostredí, v ktorom je „normálne“, že smrť sedí v kúte krčmy a čaká na svoju obeť, duchovia komunikujú so živými, mŕtvym sa nosí dobré palmové víno a zomretý otec čaká týždeň na svojho najstaršieho syna. Ide o priestorovo vzdialený, aj preto iný svet, v ktorom rastú banánovníky, pomarančovníky, palmy, no ďalekú Afriku evokujú tiež hlinené chalupy, políčka s maniokom, tanec makossa, najlepšia ryba kangu, jedlo fufu, čarovanie žien, mastičkári či liečiteľ nganga. Hoci sa posúvame v priestore, žijeme v podobnom čase ako títo hrdinovia, ktorí takisto pijú Guinness, cestujú autobusom alebo taxíkom a niektoré dievčatá tu nosia minišaty. Prelínanie slov z cudzieho jazyka a subštandardu svedčí o pohľade zvonku, no exotickú krajinu nám Vadas približuje s veľkou empatiou. Na druhej strane ju neidealizuje ani nemýtizuje – krčmy a bary sú špinavé, garáž je plesnivá, z kútov vybehnú potkany, dievča má brucho plné hlíst (jeden z najnaturalistickejších opisov v slovenskej próze vôbec), obloha je sivá a srdečnosť ľudí je sproblematizovaná: „V našom mestečku bývajú tí najsrdečnejší ľudia na svete. Cestou do práce ráno hocikedy na chodníku natrafíte na dokrvavené mŕtve telo, pamiatku na nepokojnú noc, keď zlý duch Imbu – Našepkávač vošiel komusi do hlavy.“ (s. 77). Priamy rozprávač vystupuje ako jedna z postáv, príbeh prežíva alebo prežil a hovorí o ňom preto veľmi sugestívne: „Skutočne to chcete počuť? Najprv mi však nalejte z toho fajnového palmového vína. Potom vám poviem ten najčudnejší príbeh, aký sa za môjho dlhého života stal.“ (s. 107). Narácia miestami pripomína ústnu slovesnosť i rozprávky, avšak bez jednoznačného členenia postáv na dobré a zlé a modelového happyendu. Naopak, autorský rozprávač pozoruje tento zvláštny, napriek všetkej biede očarujúci svet – výsledkom sú buď lyrizujúce postrehy (Lietajúce ženy), alebo texty s tendenciou ku gnómickosti (napr. Ako vznikla smrť).
Marek Vadas sa, obrazne povedané, našiel vo fiktívnom svete, ktorom sa stierajú hranice medzi snom a realitou, mágiou a skutočnosťou, životom a smrťou. V takejto narácii sa nájde aj čitateľ, ktorého neprekvapí premena muža na ženu (próza Zúfalo krásny život má síce podobný námet ako Pankovčínov text Chlap, ktorý otehotnel z knihy Marakéš, no jej modalita je diametrálne odlišná, „vážnejšia“); zaujme levia žena, ktorá sa nebojí vysať z rany hadí jed či chlapec z knihy. Ja osobne som sa v magických príbehoch Liečiteľa našla a veľmi rada sa v nich znovu stratím.
Marta Součková
