Najnovšia (jazyk reklamy) básnická zbierka (kategorizujúci, katalogizujúci, umŕtvujúci diskurz literárnej vedy) Mily Haugovej (značka) v tvrdej väzbe (nie ako Dáma s jednorožcom – rozhovor počas International Writing Program, 1996) canti…amore vyšla v Artfore (identita objektu je daná poľom; bohužiaľ, korektúre ušli „detske hmlisté“, „dennym snením“ a i.). Médium – písmo, telo, polaroid, mapa, archív, denníkový záznam, fotografia je posolstvo. Príťažlivosť Haugovej príťažlivého písania korení (aj) v intenzite, s akou (ju/nás to) priťahuje k (ne)bytiu: „…píšeme na telo sveta… sme / telo sveta / […] / (escaping vacancy)“. Miestami báseň nie imituje denník, ale mierou všednosti a významovej a estetickej (ne)nasýtenosti skutočne je len úvahovým fragmentom (napr. Rastlinné denníky XXV, XXVII). Tieto miesta sú však tiež inherentnou súčasťou Haugovej sveta/tela/záhrady textu – vytvárajú v ňom diery, cez ktoré z lyrickej hrdinky presvitá fyzické telo sveta. Alebo z fyzického tela textu presvitá lyrický svet. Alebo z lyrického textu fyzické telo hrdinky. Estetická hodnota totiž vzniká sugerovaním identity, nástojčivého preskupovania čiastočiek medzi hmotným a nehmotným svetom, medzi nekonečne jedinečným, neparalelizovateľným a jedinečnom, ktoré je paralelou všetkého. Krajiny sna sú z reálnych snov aj z krajín mysle, sú symbolické aj telesné dôkazy, miešajú žiadostivosť a pamäť: „mapa: inteligencia skrýše / čistý červený labyrint: ostrovy sústredené k horizontu / (spln sa ťažko vlečie lastúra podobná palete farba / je nepreniknuteľnou perlou) teror detstva dýcha do / tvojich terčov“. Vťahuje do atmosféry LÁSKAvej akceptácie čoraz viac smrti – bielej a prežiarenej svetlom – ako života. Čoraz viac eschatologické. Coda, záverečný tanec v grand pas, coda, chvost kompozície: „coda: smäd prerastá do krvných vlásočníc / liturgia obetovanie ligotavé alkoholy / otvorené trhliny: túžba nevidieť / dotýkať sa“. Stále (viac) príbuznosť so všetkým živým aj neživým, nekonečná jednota, krása, láska, pravda: „canti: vstala som o pol piatej ráno / a vyšla do záhrady slabý závoj hmly / nad irismi sa vinul dolu k višniam a tam mizol / v poslednej letnej tráve: / […] / vychádza Orion / jesenné súhvezdie: svetlo ktoré / teraz príde bude len súmrak / […] / dni sa zúžia na // elementárne radosti“.
