Vyhľadávanie
Juraj Šebo (1943) pochádza z Bratislavy, vyštudoval Vysokú školu dopravnú v Žiline. vo svojej literárnej tvorbe autenticky zachytáva udalosti, miesta, atmosféru a každodenný život ľudí v uplynulých dobách. Jeho knihy mapujú jednotlivé dekády 20. a 21. storočia: Budovateľské 50. roky (2010), Zlaté 60. roky (2008), Normálne 70. roky (2009), Reálne 80. roky (2010), Slobodné 90. roky (2011) a Turbo milénium 00 (2012).
Vo svojej najnovšej knihe Budmerice. História – Osobnosti – Spomienky (Marenčin PT 2013) spracoval dôležitú kapitolu dejín slovenskej kultúry. V októbri mu okrem toho vychádza aj ďalší zo série titulov o dekádach 20. storočia – Vojnové 40. roky (Marenčin PT).
Zdá sa, že spomienkové knihy sú vašou doménou. Čitateľov na nich priťahuje najmä spôsob, akým opisujete originálnosť života v minulosti, jeho elán, optimizmus a odhodlanie. Tieto postoje dnešným ľuďom asi trošku chýbajú
Svojimi knihami som chcel pripomenúť tým skôr narodeným, ako sme žili, a mladším, že sme žili naplno. Teší ma, že na moje diela reagujú aj mladí ľudia. Nedávno som dostal e-mail od neznámeho mladíka, v ktorom mi napísal, že po prečítaní knihy Zlaté 60. roky by rád žil v tej ére. Myslím si, že každá doba má svoje čaro. Aj tá dnešná. My sme mali tú výhodu, že bolo proti komu bojovať. A to prináša mnoho inšpirácií, potrebu veci trochu kamuflovať, stále vymýšľať, ako dobehnúť vrchnosť. Súčasná éra, keď rozum zdražel a odvaha zlacnela, takýmto trendom príliš nepraje.
Rád by som ešte dodal, že spomienkové knihy nie sú mojou doménou. Napísal som aj nespomienkovú knihu Tatkinov nočník, taký nesmelý pokus o utopický román, pod pseudonymom E. M. Tatkin. E. M. je skratka môjho životného kréda „Ešte môžem“ a nočník je denník písaný v noci.
Čo vás inšpirovalo vytvoriť cyklus kníh mapujúcich jednotlivé desaťročia našej minulosti? Ako vznikol celkový koncept tejto série?
Najprv som si „vzal na mušku“ 60. roky, ktoré boli také zlaté, až zvonili. Každý po nich túžil, ale nikto si ich už nepamätal. Až raz sa zjavil mládenec, ktorý si zmyslel, že ich prinesie späť medzi ľudí. Po dlhej ceste, plnej nástrah a nebezpečenstiev, si ich nakoniec v hlbokých, vysokých horách naložil na ramená a vydal sa kamenistou cestou k čitateľovi. Vznikla z toho kniha Zlaté 60. roky. Ale teraz vážne. Chcel som napísať niečo o našej mladosti bez pátosu a nostalgického spomínania. Nezdravá nostalgia, vyvýšená na stupeň duševnej choroby, to nie je môj prípad. Kamil Peteraj hovorí, že moje knihy nemožno vymedziť žánrovo, sú niečím medzi denníkom, spomienkami, výstrižkami, študentským humorom či srandistickým spisovaním. Je to taká moja „šeboreflexia“.
Šesťdesiate roky boli zvláštne svojím renesančným duchom nielen v hudbe, ale aj v umení, móde, filme, architektúre. Predstavovali závan slobody po nepríjemných 50. rokoch. Všetky svetové trendy tejto doby sme zažívali aj u nás. Vo Véčku a v PKO sa stretávala mládež pri dekadentnej západnej hudbe, čítal sa Kerouac a Ginsberg, ktorý dokonca navštívil Bratislavu. Žilo sa naplno. Napísať o tom knihu nebol až taký problém.
Po jej nečakanom úspechu som napísal Normálne 70. roky. Názov je provokatívny, samozrejme som ho myslel ironicky. Slovo normalizácia je samo osebe nenormálne. No a potom to už išlo ako po masle. Každý rok jedna kniha, jedno desaťročie za druhým. Nasledovali Reálne 80. roky, ktoré síce tvoria druhú normalizačnú dekádu, ale v ich závere nám opäť svitla nová nádej. Koniec 20. storočia som opísal v knihe Slobodné 90. roky. Aj tu treba hľadať v názve štipku irónie. S odstupom času nadobúda toto obdobie v očiach pamätníkov, ktorí mali šťastie a užili si ho najmä z tej lepšej stránky, niekedy až mýtické kontúry. Človek si občas pripadal ako svedok začiatku novej epochy, na konci ktorej nás čaká zlatý vek, zatiaľ záhadne schovaný niekde za rohom. Komu by vtedy napadlo, že zlatá éra okolo neho frčí práve teraz, že onedlho bude so slzou v oku spomínať na tú improvizáciu, neumelosť, zmätok a kutilské kúzlo vtedajšej éry, že mu bude pripadať príťažlivejšia než dnešná doba, v mnohom predvídateľnejšia, profesionálnejšia… Posledná kniha opisujúca dekády môjho života nesie názov Turbo milénium 00. Prvé desaťročie nového milénia malo svoje špecifiká. Všetko sa začalo diať zrýchlenou formou, nástojčivejšie, slovom – turbo.
Nedávno vám vyšla kniha Budmerice s podtitulom História – Osobnosti – Spomienky. Teda opäť spomínanie… na Domov slovenských spisovateľov, ktorého existencia bola v posledných rokoch ohrozená, možno až zlikvidovaná. Bol to vynikajúci nápad, ako pritiahnuť pozornosť na kaštieľ v Budmericiach a zmapovať jeho históriu formou spomienok tých, ktorí v ňom tvorili. Cítili ste aj vy počas pobytu v kaštieli tú charakteristickú atmosféru?
Všetky staršie stavby vytvárajú pamäť miesta a prispievajú k jeho nezameniteľnej atmosfére. Mrzí ma, keď vidím, ako pomaly miznú z povrchu zemského, prípadne sa zásadne mení ich účel. Strácajú sa nielen miesta spojené s našou kultúrou, ale i technické a industriálne pamiatky. Budmerice v mnohom pripomínajú prípad PKO, o ktorom som tiež napísal knihu Také bolo PKO. V budmerickom kaštieli som bol prvýkrát ako 6-ročný. Mnoho si z toho nepamätám, ale jednu spomienku predsa len mám pred očami: bola tam pohoda. Pri mojej poslednej návšteve mi to trochu pripomínalo strašidelný zámok. Prázdne izby, obrazy a ďalšie cennosti nahádzané v jednej miestnosti, v bazéne v parku plávali umelohmotné fľaše a na recepcii viselo všetkých 14 kľúčov. Kaštieľ zíval prázdnotou…
Zatiaľ všetko nasvedčuje tomu, že kaštieľ už nebude ďalej plniť úlohu Domova slovenských spisovateľov. nie je to obrovská škoda pre spisovateľskú obec? iste, tvoriť sa dá aj doma, no nie pre každého je to inšpirujúce prostredie, navyše, v Budmericiach sa vždy po pracovnom dni viedli aj siahodlhé rozhovory o literatúre…
Budmerice sú zvláštnym príbehom o podivných cestách kultúry na Slovensku a pripomínajú nám známu pravdu, že doba si nevyberá, do akej nádoby naleje svoj obsah. Pekne to povedal Vladimír Ferko: „Francúzsky kaštieľ v anglickom parku v Budmericiach znamená pre kultúru a vedu trojakú prirodzenosť. Anglický park majster autor navrhol tak, akoby sa les sám od seba harmonizoval ako báseň, čím bližšie ku kaštieľu, tým vybrúsenejšia lahoda. Francúzsky kaštieľ stupňuje hudobnosť kompozície v interiéri až k jej občasnému zlatému stredu, ku klavíru ako stonke, z ktorej počuteľná hudba napája strapec zrelých ľudí, ktorí sem za krásou emigrujú z Bratislavy, Viedne a celého sveta. Tu a teraz v Budmericiach priamo z tvorivých ľudí prýštia a vytryskávajú nezabudnuteľné stretnutia, historické chvíľočky i monumentálne diela.“
Hoci bol Domov slovenských spisovateľov produktom minulého režimu, nesporne prispel k tomu, že spisovateľskej obci pomohol vytvoriť ideálne prostredie na prácu i na relax. Nepovažujete za paradox, že v čase demokracie, slobody tvorby a myslenia, táto inštitúcia zanikla a ktovie, či sa ešte niekedy obnoví?
Ja som optimista a verím, že zdravý rozum zvíťazí a kaštieľ sa prinavráti umelcom. Sloboda a s ňou spájaná demokracia majú mnoho podôb. Sloboda kultúrna sa dostáva do rozporu so slobodou ekonomickou. Sloboda dnes často stojí v protiklade k demokracii. Chyba demokracie ako systému je v tom, že skupiny a jednotlivci, ktorí majú finančné prostriedky a moc, disponujú pomerne veľkým manévrovacím priestorom, a to im umožňuje rozhodovať, ako chcú.
Vaša pripravovaná kniha Vojnové 40. roky, ktorá sa k čitateľom dostane už v najbližších dňoch, sľubuje množstvo kontrastov – v tomto období sa vystriedali tri režimy (vojnový slovenský štát, oklieštená demokracia druhej československej republiky a napokon dva roky tvrdého nástupu totality komunistickej strany). Ako ste sa vyrovnávali s dekádou troch protirečivých politických systémov a ich postojom ku kultúre a zvlášť k spisovateľom?
V knihe sa vraciam do čias môjho útleho detstva. Pozerám sa na túto rozporuplnú dobu nielen očami dieťaťa, ale aj očami svojich rodičov, príbuzných a známych, ktorí ju zažili. Hrabal som sa v denníkoch svojich rodičov, ale aj v starých novinách a časopisoch. Je zaujímavé, že počas existencie štátu, ktorý mal prívlastok klérofašistický, u nás vychádzal kultúrny časopis Elán pod vedením Jána Smreka. Po prelistovaní všetkých jeho ročníkov som v ňom nenašiel ani jeden článok s politickým podtextom, len rôzne informácie kultúrneho charakteru.
Každé desaťročie prinášalo so sebou veľké nádeje, ale i sklamania – vyplýva to aj z vašich kníh. Myslíte si, že sa ľudstvo z histórie poučí?
Prežil som vojnové i povojnové 40. roky, znárodnenie, ako žiak 50. roky, nádejno-beznádejné 60. roky, príchod Rusov, normalizačné 70. roky, úplne zdemoralizované 80. roky, rok 1989, 90. roky, odchod Rusov, štyri výmeny peňazí, výjazdné doložky, devizáky, Tuzex, niekoľko primátorov – deprimátorov, kádéhákov aj esdeľákov, smerákov, strany a straničky, komunizmus červený, ružový, biľakovský aj mafiánsky. Kapitalizmus s mafiánskou tvárou. Na ten s ľudskou stále čakám. Dnes si uvedomujem, že to bolo hrozné, ale s odstupom času to bolo strašne zábavné a ani za nič by som to nemenil. Kedysi som si otvoril noviny a boli tam Biľak, traktory, komíny a družstevníčky. Dnes sú tam vraždy, nahotiny, celebrity, každý deň nejaký koniec sveta, na ktorý sa tešíme, politici, čo šnupú koks, zlodeji a mafiáni, podplatení sudcovia, skrátka úžasný chaos. Napriek tomu by som za nič na svete nevymenil ten dnešný chaos za Batustan.
