Vyhľadávanie
Sylwia Chutnik vyštudovala „gender studies“ na Varšavskej univerzite, je jednou zo zakladateliek nadácie MaMa, ktorá sa zasadzuje za práva žien-matiek. Za svoju sociálno - kultúrnu činnosť získala množstvo ocenení, roku 2010 jej organizácia Ashoka udelila Nobelovu cenu. Bola nominovaná na titul Poľka roka 2007, Glamour Woman 2008 a osobnosť týždenníka Gala v roku 2010.
Za literárnu tvorbu získala Cenu týždenníka Polityka 2008 a roku 2009 bola nominovaná na cenu Nike. Získala aj ocenenie nadácie Polcul z Austrálie, ktorá podporuje rozvoj poľskej kultúry. Po Vreckovom atlase žien (2008) jej vyšiel román Dzidzia (Dieťa, 2009), obidve prozaické diela inscenovali poľské divadlá. Vlani vydala knihu Varšava žien a jej fejtóny prinášajú týždenníky Polityka, Pani a Gagi.
Ako sa zrodil Vreckový atlas žien?
Niekoľko rokov som bývala hneď pri varšavskom trhovisku „Hala Banacha“, ktoré som v knižke opísala. Každý deň som tam chodila, pozor ovala ľudí a jednotlivé scény. Vďaka iniciatíve nadácie Feminoteka, ktorá vypísala prázdninový konkurz, som napísala príbeh o Čiernej Maňke. A zvyšok sa potom napísal už sám.
Písaniu určite muselo predchádzať zbieranie materiálu, pretože texty obsahujú množstvo detailov o druhej svetovej vojne vo varšavskej Ochote.
Veľa informácií pochádza z článkov, kníh a spomienok varšavianistov (varšavianistika – interdisciplinárny študijný smer zameraný na historické, spoločenské a politické dejiny Varšavy, ktorý vznikol roku 2007, pozn. autorky rozhovoru). Pracujem aj ako sprievodkyňa po Varšave a vedela som, kde hľadať potrebné zdroje. Z nich som zostavila príbeh a zároveň som sa snažila, aby informácie príliš „nevyčnievali“.
Vaše postavy sú detailne vypracované, vychádzali ste len z pozorovania okolia?
Tieto hrdinky sú zmesou ľudí, ktorých poznám, ale dominuje v nich moja obrazotvornosť – rôzne variácie na tému ich pocitov a osudov. Odtiaľ pochádza sloboda v opisovaní, naozaj ide skôr o psychoterapiu rôznych fiktívnych osôb.
Vreckový atlas je vašou prvotinou a prejavuje sa v ňom nielen pozorovací, ale aj rozprávačský talent. Písali ste už predtým?
Už oddávna píšem, ale nikdy som netúžila písať do šuflíka. Teraz to robím takto: buď píšem na objednávku, alebo mám vystriehnutý konkrétny časopis či knižný projekt. Sám proces písania je natoľko vyčerpávajúci, že autor si zaslúži, aby dostal ocenenie aspoň v tom, že výsledky jeho práce si niekto prečíta.
Ako by ste charakterizovali spisovateľa?
Musí písať, mať oči a uši naširoko otvorené a v rámci možností sa príliš nevystatovať tým, že píše.
