Vyhľadávanie
Hovorí autorka kníh pre deti Gabriela Futová
Inšpiruje ma vlastné detstvo
Gabriela Futová (1971) sa vynorila v literatúre pre deti len pred štyri rokmi a už má za sebou štyri knihy. Jej domovským vydavateľstvom sa stali Mladé letá, kde jej vyšiel aj debut Naša mama je bosorka (2000). Zafantazírovala si v ňom tak, že z matky dvoch detí urobila skutočnú bosorku, ktorá kedysi žila v inom svete a na inej planéte, kým ju jej spoločníčky nevyslali na Zem, aby ukradla živé dieťa. Lenže v bosorke sa prebudili materinské city a nielenže odmietla škodiť ľuďom a vziať im to najcennejšie, čo majú, ale sama zatúžila po dieťati. Pôsobivá je aj jej druhá kniha Hľadám lepšiu mamu (2001). Zaoberá sa v nej problémom, keď sa deťom často javia ich vlastní rodičia v horšom svetle ako rodičia ich kamarátov a spolužiakov, až kým sa na vlastnej koži nepresvedčia, že to, čo majú doma, je to najlepšie. Obidve knižky vyšli aj v Braillovom písme. Veľavravný titul má aj kniha Nezblázni sa, mamička (2003), ktorú si rovnako ako tie prechádzajúce môžu čítať aj rodičia. Už len preto, aby sa na svoje vychovávateľské praktiky pozreli z druhej strany, akoby očami svojich detí a aj preto, aby nestrácali v akejkoľvek situácii zmysel pre humor. Autorka ho preukázala aj v knihe Keby som bola bosorka (2003). Hovorí o dievčatku, ktoré sa chce stať bosorkou po tom, čo neuspela v princezničkovom kostýme na školskom maškarnom bále.
* Vyštudovali ste žurnalistiku, ale pred investigatívnou publicistikou ste uprednostnili písanie rozprávkových príbehov. Chceli ste si takto zmysluplne vyplniť materskú dovolenku alebo vás k písaniu viedli aj iné motívy?
-- Písať som skúšala odmalička. Písala som básničky, neskôr poviedky. Predstavovala som si, že raz napíšem bestseller pre dospelých, ale práve materská dovolenka u mňa spustila tvorbu pre deti. Nerozumiem veľmi prečo, lebo deti boli ešte maličké, takže tomu naozaj nemohli rozumieť.
* Hrdinovia vašich knižiek sú starší ako vaše ratolestii. Vychádzali ste teda z pozorovania detí vo svojom okolí?
-- Stále vychádzam z pozorovania detí v okolí. A tiež ma veľmi inšpiruje vlastné detstvo, pretože bolo úžasné a ako dieťa som navyvádzala kopec hlúpostí.
* Bosorka sa dostala do názvov vašich dvoch knižiek -- Naša mama je bosorka a Keby som bola bosorka. Chcete vrátiť do nášho života kult stríg, bosoriek, ježibáb a čarodejníc?
-- To vôbec nie. Moja prvá bosorka je dobrá a milá a vlastne už ani nechce byť bosorkou. A v druhej knihe sa naozajstná ježibaba ani nevyskytuje.
* V knihe Hľadám lepšiu mamu ste asi prekvapili mladých i dospelých čitateľov otvorenosťou až bezočivosťou, s akou ste dovolili malému dievčaťu, ktoré si hľadá lepšiu mamu, hodnotiť dospelých. Konečne niekto pripustil v knihe pre deti, že ani dospelí nie sú dokonalí a často spôsobujú nepríjemnosti vo svojom okolí. Bol to váš zámer?
-- Keď som písala túto knihu, myslela som na deti v detských domovoch a na to, aké musí byť pre ne ťažké nájsť si svoje miesto v novej adoptívnej rodine. Na jednej strane je úžasné, keď sa nájdu ľudia, ktorí si dieťa osvoja. Pokiaľ je úplne maličké, je zvykanie ľahšie. Ale ak si niekto osvojí staršie dieťa, ktoré má už nejaké návyky, má už vyrysované povahové vlastnosti, je to ono, ktoré sa musí prispôsobiť pravidlám novej rodiny. Viem, o čom hovorím. Aj keď som nebola v detskom domove, ako trinásťročná som tým prešla.
* Máte malé deti, ale zrejme ste si aj vy pri ich výchove uvedomili, že je to náročná úloha, ktorú nikto rodičov v žiadnej škole neučil. Beriete si na pomoc literatúru?
-- Po narodení dcérky som si pomáhala knihou Dieťa a ja. Páčila sa mi, pretože nediktovala, čo mám s dieťaťom robiť. Poskytovala len návod, ako na to. Vždy tam bolo viac možností a mne sa páčila predovšetkým veta: Dá sa to robiť takto, ale vy to tak robiť nemusíte. Nájdite si možnosť, ktorá vám vyhovuje najviac. Pri synovi som sa do tej knihy už ani nepozrela. Zistila som, že mi stačí spomenúť si, čo som ako dieťa neznášala a hneď viem, čo by sa mojim deťom asi nepáčilo. Niekedy síce mentorujem, ale dokážem sa zastaviť. Vraj som vo výchove veľmi benevolentná, ale ja si myslím, že som prísna len vtedy, keď si to naozaj vyžaduje situácia. Zatiaľ som si na svojich deťoch všimla, že majú dobré srdiečka, čo ma veľmi teší.
* S akými knihami ste sa stretávali vo svojom detstve a čo vám z nich navždy utkvelo v pamäti?
-- Čítala som, aj čítam veľa. Mojou najobľúbenejšou knihou je ešte stále Malá bosorka od O. Preusslera. (Zase sme pri bosorkách.) Páči sa mi tak veľmi preto, lebo je to bosorka s dobrým srdcom. Fascinovala ma kniha E. Kästnera Lujza a Lotka a potom Traja pátrači, Tarzan, winetuovky (tie som čítala pod lavicou v škole), príbehy Rumcajsa, Cipíska a Manky atď. Nespomeniem si teraz na všetky, bolo ich naozaj veľa.
* Medzi riadkami vašich textov sa zračí potmehúdska túžba deti zabávať komickými situáciami, do ktorých sa dostávajú postavy vašich príbehov. Máte pocit, že v literatúre pre deti je málo humoru?
-- Pravdu povediac, mám skôr pocit, že v bežnom živote je málo humoru. Život považujem za dosť tvrdý, ba až ťažký, a preto si myslím, že by sme mali deťom vytvárať čo najpríjemnejšie detstvo. Keď dospejú, už im nikto nebude voľkať. Nemyslím tým, že by sme mali deti priveľmi rozmaznávať a všetko za ne robiť, ale mali by sme brať na ne ohľad a najmä, mali by sme ich považovať za rovnocenných partnerov.
* Ktorú zo svojich knižiek máte najradšej?
-- Túto otázku dostávam na každej besede a stále na ňu aj rovnako odpovedám. Neviem. Ku každej knihe mám iný vzťah. Prvú bosorku zbožňujem, lebo bola prvá a splnila som si ňou dávny sen. Druhú knihu, Hľadám lepšiu mamu, som napísala na základe vlastnej skúsenosti, je taká ,,moja”. Tretia kniha, Nezblázni sa, mamička, ma trochu potrápila, ale páči sa mi na nej, že je uletená. A štvrtá, tá je najnovšia, tú mám momentálne rada práve preto.
* Zostanete naďalej v košiari literatúry pre deti alebo podniknete výpravu aj do literatúry pre dospelých?
-- Zatiaľ sa nechystám na žiadnu zmenu, písať pre deti ma stále baví.
* Čo zvyčajne čítate svojim deťom?
-- To, čo si vyberú. Naposledy sme dočítali trilógiu Rumcajs, Cipísek, Manka a pustili sme sa (už druhý raz) do knižky Kiki a Miki.
* Pracujete v knižnici, takže vidíte do duše mnohým návštevníkom, ktorí si chodia požičiavať beletriu, či odbornú literatúru. Iste sa aj vy občas zamýšľate nad otázkou, aké knihy sa dnes deťom ponúkajú a čo vlastne deti čítajú a kto akou mierou ovplyvňuje ich výber. Aké sú vaše poznatky?
-- V knižnici pracujem ešte len rok, takže si nemyslím, že som práve najkompetentnejšia odpovedať na túto otázku. Ale aj tak sa o odpoveď pokúsim. Mrzí ma, že veľa detí chodí do knižnice len vtedy, keď si musia prečítať knihy povinného čítania. Som nadšená, že im učitelia dávajú čítať naozaj zaujímavé knihy, napríklad Troch pátračov, verneovky, ale som veľmi sklamaná, že si deti aj tieto knihy vyberajú podľa hrúbky. Zaskočilo ma, že deti doslova kašlú na Winetua, Tarzana, teda hrdinov ,,mojich” detských liet. Deťom sa, až na výnimky, nechce čítať. Vidieť to aj na tom, že veľmi žiadanými sú encyklopédie – veľa obrázkov, málo textu. Nemyslím si, že by z každého dieťaťa mal byť knihomoľ, veľmi ma však potešilo, keď som si v novinách prečítala názor Daniela Heviera, že čítanie vo svete opäť prichádza do módy.
Deti ovplyvňuje reklama. Som presvedčená, že ak by sa každej knihe pre deti dostalo v médiách toľko pozornosti, ako sa ušlo Harrymu Potterovi, prebudil by sa v deťoch o knihy väčší záujem. Robili sme v knižnici prieskum medzi žiakmi základných škôl o tom, čo čítajú, kedy a prečo. Na otázku, kde mali uviesť, podľa čoho si vyberajú knihy na čítanie, až 72 percent žiakov druhého stupňa uviedlo, že podľa obsahu alebo odporúčania. Na prvom stupni to bolo takmer 50 percent. Prečo im teda výber neuľahčiť? Ak by boli deň čo deň bombardovaní informáciou, že čítať knihy, znamená byť ,,in”, určite by siahli po knihe s iným, možno aj lepším pocitom. Je mi jasné, že dnes majú deti veľa povinností. Aj to často od nich počúvam, že nemajú čas. Na to im však vždy odpoviem, že na knihu sa čas dá nájsť. Ja som takisto zaneprázdnená, čítam preto počas cestovania v MHD, počas čakania na autobus, v rade, u lekára, keď čakám po škole na dcéru atď. V kabele mám vždy rozčítanú knihu. Mám totiž pocit, že som strašne veľa kníh ešte neprečítala a že o niečo prichádzam.
Mám takú utopickú predstavu, že raz nastúpim do autobusu a všetci budú mať hlavy v otvorených knihách.
* Žijete v Prešove. Hendikepuje vás to pred kolegami, ktorí sú bližšie k hlavnému mestu a majú na dosah množstvo vydavateľstiev?
-- Prešov milujem. Vôbec si neviem predstaviť, že by som kvôli práci musela zakotviť niekde inde, a preto ma dosť rozčuľujú reči o migrácii za prácou a pod. Beriem to tak, že nie každý človek je stavaný na zmeny a okrem toho, keby sme všetci odišli za prácou, kto by tu ostal? Hendikep nepociťujem absolútne žiadny. Existujú predsa telefóny, pošta funguje, aj k internetu sa dá dostať, nevidím v tom nijaký problém. Človek nemusí žiť v Bratislave, aby sa presadil. Je síce pravda, že úspešným ľuďom z východu sa nevenuje až taká pozornosť ako úspešným zo západu, ale beriem to tak, že kto sa chce zviditeľniť, cestičku si nájde. A okrem toho to, že sa o niekom píše, ešte neznamená, že je ten človek naozaj úspešný.
* Aký príbeh pripravujete na vydanie?
-- Tak toto vám neprezradím. Niežeby som nechcela, ale mám skúsenosť, že keď o nejakom nápade rozprávam, už ho potom nikdy nikde nepoužijem. Nadobudnem pocit, že je otrepaný.
Pripravila Eva Muchová
Foto Peter Procházka
