Spisovateľka Veronika Savarijová napísala po návrate z lekárskej misie na karibskom ostrove Haiti svoj druhý román
Keď na Haiti padá dážď (Motýľ). Prinášame vám krátky rozhovor a
recenziu.
Čím vás Haiti prekvapilo?
Každý deň na misii bol pre mňa prekvapením! Bývala som na okraji menšieho mesta Jacmel na juhu Haiti, jedla som prevažne ryžu s fazuľou a kokosovou šťavou, mala som obmedzený zdroj tečúcej (nepitnej) vody, elektrina fungovala pár hodín denne. Tam, kde som žila, bolo veľa iba prírodných ciest a odpadky číhali na každom rohu. Videla som chudobných a chorých ľudí, ktorí spali vo vlhkých chatrčiach bez postele a pitnej vody. Na druhej strane sa v kopcoch týčili honosné haciendy.
Ako vyzerala práca v lekárskej ambulancii?
Aj tam som videla samé kontrasty. Do ambulancie chodili nahé deti plné parazitov, ale aj ženy, ktoré užívali antikoncepciu a ukazovali mi krásne nalakované nechty. Čím dlhšie som tam bola, tým radšej som trávila čas medzi chudobnejšími. Postupne mi chaos tejto krajiny začal pripadať ako raj, ktorý ma učil, čo je v živote dôležité. Cítila som sa slobodná a plná sily, aj napriek tomu, že okolo mňa bola bieda a strach...
V čom vidíte význam týchto lekárskych misií?
Môj pohľad a názor na ne sa stále mení. Ľudia v rozvojových krajinách obvykle nemajú kvalitnú zdravotnú pomoc, potravu a možnosti vzdelávania. Nevedia sa postaviť na vlastné nohy a navyše si myslia, že peniaze by ich problémy vyriešili. A veľakrát si to myslíme aj my sami, preto im pomáhame. Lenže, podľa mňa to nie je tak celkom pravda. Problém vidím v tom, že nerešpektujeme ich prirodzenú osobnosť a prostredie. Učíme ich, že keď niečo zmenia, budú šťastní. Ale prečo im neukážeme aj to, že zatiaľ môžu byť šťastní s tým, čo už majú? Prečo by mali ľudia umierať od hladu, keď nevyčerpali všetky možnosti? Aj na Haiti pôsobí pár organizácií, ktoré učia ľudí pestovať plodiny, utiekať sa k prírode a stavať si prirodzené prístrešky. Títo ľudia sú tak omnoho šťastnejší ako tí, ktorým vtĺkame do hlavy, že musia mať kvalitné asfaltové cesty.
