Vyhľadávanie
Predpokladám, že sa na literatúru faktu dívate ako na nadstavbu novinárskeho povolania – teda prirodzenej zvedavosti, ktorej sa dá náležitá forma. Čo však stálo celkom na začiatku? Čo vás v detstve ovplyvnilo, aby ste začali pretavovať myšlienky na papier?
Zvedavosť je základom každej tvorivej činnosti. Vyplýva z nej poznanie a potom sa môže, no nemusí dostaviť túžba o poznanom vypovedať. Ja som veľa čítal, bol som návštevníkom všetkých knižníc v Leopoldove, odkiaľ pochádzam. Odniesol si to môj zrak, už ako dvanásťročný som nosil okuliare. U očného lekára som bol v Nitre a napísal som o tejto návšteve fejtón. Z redakcie Ohníka, kam som ako jedenásťročný poslal báseň, mi odpísali, že sa im nehodí, ale po roku si to rozmysleli a publikovali ju. Básnik Ján Majerník, redaktor Mladej tvorby, mi v tomto časopise uverejnil poviedku. Spisovateľ Anton Hykisch, vtedy redaktor rozhlasu, sa postaral o to, že mi v éteri čítal poviedku herec Pavol Mikulík v réžii svojho brata Petra. Tým „zlým“ redaktorom, ktorí moje texty odmietali, som sa pomstil: negatívne postavy z poviedok som nazval ich menami.
Postupne ste sa stávali novinárom, no pripravený ste boli aj na učiteľské povolanie. V Nitre ste mali možnosť recenzovať predstavenia vtedajšieho Krajového divadla. Ako ste sa snažili obstáť v tejto výzve?
Nitra v mojej literárnej kariére zohrala hádam rozhodujúcu úlohu. Zišli sa tam inšpirujúci pedagógovia (J. Kopál, P. Plutko, J. Dekan, M. Eliáš a ďalší) aj ambiciózni študenti pedagogiky, budúci básnici, prozaici, dramatici, teoretici literatúry, dokonca aj režiséri. Nech mi je odpustené, ak niekoho vynechám, ale môžem začať Mariannou Grznárovou, „matkou“ slávnych valachov Maťka a Kubka, pokračovať spisovateľom Petrom Andruškom, teoretikom Ivanom Sulíkom, režisérom dokumentárneho filmu Tiborom Podhorcom, režisérom Karolom Spišákom, ktorý prestúpil na VŠMU, či dramatikom Stanom Štepkom... Na fakulte bol čulý literárny život, počas štúdia sme vydali štyri almanachy tvorby mladých autorov Zo svitania – mimochodom, vlani vyšiel jubilejný zborník – po polstoročí. Na besedách som spoznal Ladislava Mňačka, Miroslava Válka, Jána Stacha... K nitrianskemu Krajovému divadlu som mal pozitívny vzťah, veď som ako študent hrával v komparze pod režijnou taktovkou Paľa Haspru s hercami, ako boli Vlado Müller, Viera Strnisková, Milka Došeková alebo Jozef Dóczy. Na premiéry divadla som chodil ako učiteľ, ktorý (už neviem, ako) v rokoch 1966 a 1967 dostal možnosť vysloviť sa o ich úrovni na stránkach Hlasu Nitrianskeho okresu.
V čom môže mať novinár, ktorý neštudoval žurnalistiku, výhodu pred „klasickým“ novinárom – žurnalistom? Že popri slovenčine, ktorá by mala byť samozrejmosťou, pozná svoj odbor a vďaka tomu vie fundovane písať?
Poznám veľa ľudí v rozličných povolaniach, ktorí majú pedagogické vzdelanie. To je akýsi základ pre všestrannosť. Nadstavba v akejkoľvek oblasti sa dá doplniť, doštudovať. Na žurnalistike sa nevenuje taká pozornosť gramatike ako na pedagogických fakultách. To, že som bol slovenčinár, mi veľmi pomohlo pri vyhýbaní sa pravopisným chybám. S básnikom Vojtom Kondrótom sme občas uvažovali, čo sme si my, vyštudovaní pedagógovia, priniesli do redaktorstva. Zhodli sme sa na tom, že dochvíľnosť. Veď učiteľ je „nastavený“ na prácu od zvonenia do zvonenia. To naše zvonenie bola redakčná uzávierka.
Novinárska profesia je krásna aj preto, že spoznáte množstvo ľudí, osudov, faktov a udalostí. Ak nie sú všeobecne známe, vyhráva prirodzená potreba ich sprostredkovať. Čo však, ak ich potenciál prekročí rozsah novinového či časopiseckého článku? Odpoveďou je asi – napísanie knihy...
Mojou prvou knihou bol cestopis Sibírska mozaika. Počas cesty po Sibíri som sa presvedčil, že je to mimoriadne miesto na zemi s neobyčajne zaujímavou históriou. Vrátil som sa do redakcie a navrhol som, že napíšem sériu reportáží zo Sibíri. Návrh sa nestretol s porozumením, tak som si povedal, že o Sibíri napíšem knihu. Na povolaní novinára ma fascinovalo skutočne množstvo ľudí a faktov, s ktorými som sa stretol, aj to, že som sa dostal do zákulisia. Precestoval som kus sveta. Navštívil som Japonsko, Island, Mexiko, Brazíliu, Cyprus, Dominikánsku republiku... Mojím denníkom sú reportáže z týchto a iných krajín uverejnené v časopisoch. Sú doplnené fotografiami, takže som sa naučil stláčať aj spúšť fotoaparátu.
V čom je kniha literatúry faktu obsiahlejšia a bohatšia v porovnaní s klasickým článkom – ak, samozrejme, nehovoríme o rozsahu?
Už len štruktúra článku je iná ako kniha literatúry faktu. Článok napíšete za tri, štyri hodiny, knihu zvyčajne za rok. A literatúra faktu má iné poslanie ako článok. Ale ja nie som teoretik žurnalistiky. Som praktizujúci autor literatúry faktu s názorom na literatúru faktu. Viem, že to nie je písanie o holom fakte, ale rozprávanie okolo neho. Je to príbeh, ktorý sa okolo faktu odohráva. To tvorí základ prístupu spisovateľa k tvorbe. Hľadanie príbehu podmieňuje viacero krokov. Napríklad sa musíte vybrať do archívu pátrať po dokumentoch, študovať dobovú tlač, využiť oral history, ktorá je dôležitým zdrojom získania detailov a iných pohľadov na problém. A ak sa vám podarí objaviť tému, o ktorej nikto nepísal, ste na tom výborne. Jednu vec však nesmiete urobiť: nesmiete klamať o faktoch, nafúknuť ich na bulvárnu senzáciu. Musíte byť aj dobrým rozprávačom. Často sa stáva, že výborná, objavná téma vyrozprávaná iba suchou rečou blízkou vedeckému štýlu si nájde len malý okruh čitateľov. Možno nie je náhoda, že bývalí novinári odchovaní reportážami sú aj výbornými spisovateľmi literatúry faktu. Spomeniem hádam iba Vlada Ferka, Slava Kalného, Jána Čomaja, Gavrila Gryzlova, Milana Vároša a z mladších Jozefa Leikerta, Leopolda Moravčíka... Tí sa ako novinári naučili písať jasne, zrozumiteľne, prehľadne aj preto, lebo dokázali efektívne využiť, čo literatúra faktu je: písanie na hrane medzi vecnou literatúrou, beletriou a publicistikou.
Každá kniha, dokonca asi aj každá kapitola má svoju históriu. Ako vznikali niektoré z vašich titulov? Ako ste sa odborne podkuli pri témach, ktoré vám neboli až také blízke?
Za všetkým vidím svoju chuť nadchnúť sa hocijakou témou, ktorá mi je viac či menej známa. Už do časopisu Život som nastupoval ako reportér bez portfej, teda bez kresla, s tým, že budem využitý na akúkoľvek tému. Hovoril som tomu písanie od hercov po kravy. Študoval som slovenský jazyk a literatúru, dejepis a výtvarnú výchovu. Mal som rád hudbu, džez, hrával som divadlo, pracoval som v motoristickom časopise... Všetko som v tvorbe využil. Dokonca aj nedokončené štúdium chémie, keď som prvú reportáž v Živote písal o Jadrovej elektrárni v Jaslovských Bohuniciach.
Časom ste začali literatúru i hodnotiť. Nielen na literárnych súťažiach, ale aj ako recenzent. Cítite výrazný rozdiel medzi pozíciou autora a recenzenta?
Ešte ako vysokoškoláka ma asistent Pavol Plutko, literárny kritik, nahováral, aby som nepísal prózu, ale venoval sa recenzovaniu. Povedal mi: vieš, ako má vyzerať literatúra, tak svoje názory daj na papier. Neposlúchol som ho. Ale raz som stretol Petra Andrušku, ktorý bol zástupcom šéfredaktora v Slovenských pohľadoch. Ponúkol mi na recenzovanie básnickú zbierku Juraja Pada Cesta pešky, neskôr knihu veršov Valérie Lučeničovej, básne maliara Jozefa Šturdíka... Potom prišli recenzie na výstavy výtvarníkov. Ich písanie znamenalo pre mňa akési osviežujúce vybočenia zo života reportéra, no aj obohatenie môjho vnútorného sveta, odpočinok od reality. A tak je to vlastne doteraz, lenže už to nie je odpočinok od reality, ale nový zážitok z nej, veď píšem recenzie o knihách literatúry faktu. Snažím sa byť ako recenzent objektívny, no empatický. Hoci občas sa nad knihou iného autora zamyslím, ako by som sa ja ako autor zmocnil témy. Ľúto mi je to najmä preto, lebo podobné témy sa v edičných plánoch ocitnú hádam až po polstoročí, možno neskoršie, možno nikdy.
Aká je úroveň našej literatúry faktu za posledných päť rokov? Na jednej strane vychádzajú mnohé knihy s atraktívnymi témami, no neraz sú povrchne spracované. Pri literatúre faktu je asi najdôležitejším činiteľom faktografická – keď nie presnosť, tak aspoň správnosť...
Za tých posledných päť rokov mi prešlo rukami hádam päťdesiat kníh literatúry faktu ročne. A to nie sú všetky, ktoré u nás vyjdú. Literatúra faktu je taká, ako aj život: rôzna. Najradšej mám knihy, ktoré prinesú čosi nové, objavné, rád si prečítam biografické či autobiografické knihy, no občas sa čudujem, že na svetlo sa dostanú aj tituly, ktoré zaujmú hádam len ich autora. Mnohé vyjdú nezredigované, plné gramatických chýb a o chybách v syntaxi ani nehovorím...
Písali ste o hudbe (Smiech a slzy Tatra revue, Bratislavská lýra, Tanečník z Východnej, Slávni primáši), motorizme (Svet na pneumatikách, V zajatí rýchlych kolies), vyšli vám knihy krimipríbehov (Hriechy v kočikárni, Osem poschodí k smrti, Pasca na sobášneho podvodníka) a zaujali vás aj mnohé ďalšie témy. Čomu sa venujete v súčasnosti?
O plánoch nebudem hovoriť, lebo mi prichádza na myseľ vtip o tom, že ak chcete rozosmiať Najvyššieho, porozprávajte mu o svojich plánoch. Okrem toho mám s plánmi do budúcnosti zlú skúsenosť. Isté české vydavateľstvo zvolalo pred dvadsiatimi rokmi tlačovú besedu o knihách, ktoré vyjdú k Vianociam. Jedna z avizovaných kníh bola aj moja. Odvtedy prešlo dvadsať rokov, no kniha nevyšla, ba aj ilustrátor je už na druhom svete. Ale zmluvu na vydanie mám vo svojom archíve.
