Nemôžem inak, ako začať rozhovor vašou fascináciou Francúzskom, francúzskou kultúrou a umením, francúzskym spôsobom života. V rokoch 1945 – 1947 ste študovali na Sorbonne, zároveň na vysokej škole filmovej v Paríži, až do roku 1948 ste boli zahraničným spravodajcom Národnej obrody, redaktorom a hlásateľom francúzskeho vysielania pre ČSR, redaktorom týždenníka Parallèle. To je, myslím si, základná platforma vášho záujmu o francúzske umenie, ale aj vplyvný osudový faktor, ktorý formoval vašu osobnosť. V Paríži ste sa zoznámili s P. Eluardom, A. Bretonom, G. Sadoulom a inými predstaviteľmi surrealizmu. Ako si spomínate na povojnové roky strávené v Paríži? Aký vplyv mali na váš život a na vašu tvorbu francúzska kultúra a umenie?
K Francúzsku som inklinoval jednak pod vplyvom školskej výchovy ako k nášmu veľkému spojencovi a ochrancovi, jednak – čo s tým úzko súvisí – pod vplyvom francúzskej kultúry (od 5. triedy gymnázia) cez hodiny francúzštiny, francúzskej literatúry, dejepisu, revolučných tradícií, cez spojenecké, legionárske, štefánikovské tradície a cez film. Ako filmový fanúšik už od 13-14 rokov som sledoval francúzske filmy, cez ktoré som sa zblížil s francúzskou krajinou, mestami, Parížom, filmovými hviezdami (Simone Simon aj Michel Simon, Harry Baur, Fernandel, Jean Gabin, režiséri Julien Duvivier, Jean Renoir, Marcel Carné…). Film potom zohral v mojom intelektuálnom vývine a v mojom živote významnú úlohu. Ale hlbší záujem o Francúzsko sa u mňa zrodil z francúzskej kultúry, pričom môj štipendijný pobyt v rokoch 1945 –1948 usmernil moje záujmy na poéziu a výtvarné umenie – a na to, čo ich spájalo a tvorilo ich spoločného menovateľa – na surrealizmus. Ten sa pre mňa stal postupne čoraz viac nielen predmetom štúdia, ale takpovediac životným štýlom, ba dokonca svetonázorom, ktorým sa riadim, ku ktorému sa priznávam a ktorý vyznávam. V celej svojej tvorbe bez ohľadu na meniace sa tendencie a vládnuce sa trendy, nehovoriac o módach… V tomto zmysle som sa „vyhranil“ najmä v rokoch 1945 – 1948, ustálil som sa – myslím si – nie v zmysle stagnácie, ale koncentrácie. Pokiaľ ide o moje zážitky a skúsenosti aj dnešné spomienky na parížske roky, tie sú čoraz viac lyrické a nostalgické – sú pre mňa stále synonymom mladosti a slobody: prežil som tie tri roky akoby v trvalej eufórii, bezstarostne, nemysliac na „zadné kolesá“, na budúcnosť, existenciu, takpovediac „nezáväzne“, neviažuc sa k ničomu, čo bolo, ale dychtivo čakajúc, čo bude.
Kým sa dostaneme k literatúre, filmu, poézii a surrealizmu, rád by som sa vrátil k tomu povojnovému obdobiu, keď ste pracovali v sekretariáte štátneho tajomníka ministra zahraničných vecí ČSR Vladimíra Clementisa, boli ste zamestnancom vládnej delegácie na Valnom zhromaždení OSN v New Yorku. Osud Vladimíra Clementisa je známy: odsúdili ho v procese s Rudolfom Slánskym na trest smrti a začiatkom decembra roku 1952 ho popravili. Aký bol Clementis človek, ako ste ho poznali, ako sa vám s ním spolupracovalo? Aké stopy vo vás zanechala jeho poprava a obdobie päťdesiatych rokov?
Moja práca v sekretariáte Dr. Clementisa bola príležitostná, a tak trochu „protekčná“. Dr. Clementis sa na mňa možno pamätal ešte z Košíc ako na redaktora Národnej obrody, keď som párkrát robil „spojku“ medzi ním a redakciou, nosiac rukopisy a rôzne odkazy. Ale v Paríži som sa s ním stretol iba raz, akiste v podobnej funkcii. Oveľa častejšie som prichádzal do styku s Theom Florinom, ktorý ma vlastne mal „na starosti“ a s ktorým som sa neskôr zblížil ako s básnikom (on mi pomohol vydať moju báseň
Okamih pravdy, pre čo mal potom aj vytriasačky). S Florinom sme ostali priateľmi až do jeho smrti a s našou rodinou je aj spriaznený ako krstný otec môjho mladšieho syna Alberta – ale v Paríži som žil pod ochrannou rukou Dr. Clementisa ako známy viacerých osobnosti z jeho štábu, najmä L. Novomeského a niektorých davistov a osôb zo Slánskeho procesu (London, Weiner-Kráľ, Evžen Klinger…). Ale napriek tomu som Dr. Clementisa poznal z DAV-u ako novinára, dobre som sa pamätal, a dodnes sa pamätám na jeho články o filme, o slovenskej poézii, mal som ho rád a obdivoval som ho ešte ako gymnazista. Jeho poprava otriasla nejednou mojou „istotou“: po návrate z Paríža bol som celkom rád, že ma neprijali do strany, aj keď som sa o to už dlho roky usiloval – a nakoniec o desať rokov neskôr som vstúpil do strany, lebo som „musel“ vzhľadom na moju funkciu v I. tvorivej skupine, pretože bez členstva v strane by som ju nebol mohol vykonávať.
Vy ste, našťastie, včas „ušli“ z vysokej politiky, pracovali ste už od roku 1949 ako dramaturg, lektor, scenárista a neskôr ako hlavný dramaturg Československého štátneho filmu v Bratislave. Pracovali ste tam až do roku 1972. Bolo to pre vás veľmi plodné obdobie, ako dramaturg a scenárista ste spolupracovali na štyridsiatke filmov – tieto filmy, aspoň väčšina z nich, patria ku klasike a vrcholu slovenskej, resp. československej filmovej tvorby. Spomeniem filmy, ktoré vznikli podľa vašich scenárov: Zemianska česť (1955), Prerušená pieseň (1959), Pieseň o sivom holubovi (1959), Polnočná omša (1961), Prípad Barnabáš Kos (1964). Pozoruhodné boli aj vaše aktivity v oblasti dramaturgie, napr. Muž ktorý luže, Eden a potom a i. Ako by ste vy sám charakterizovali toto plodné obdobie, ktoré prialo slovenskému filmu? Aká bola, podľa vás, vtedajšia úroveň slovenskej kinematografie?
Ja som z vysokej politiky neušiel, ja som v nej nikdy nebol. Presnejšie: ja som sa jej vyhol, unikol som jej, ja som sa do nej jednoducho nezaplietol. Musím pritom podčiarknuť, že „moje plodné obdobie“, v podstate desaťročie, nasledovalo po desaťročí jalovom, čo má svoju „logiku“: po ťažkých začiatkoch budovania materiálnych, organizačných, technických a personálnych základov nasledovalo obdobie rozkvetu – nehovoriac o geopolitických zmenách, uvoľňujúcom sa politickom ovzduší a organizačno-politických zmenách. Navyše na prelome 50. a 60. rokov, vďaka úspechom
Prerušenej piesne a
Piesne o sivom holubovi, som sa stal (vymenovali ma) vedúcim reorganizovanej I. tvorivej skupiny: „komu dal Boh úrad, tomu dal aj rozum“ – ako vedúceho ma prijali automaticky do strany (vedúci nemohol byť nestraník) –, čiže s funkciou som získal väčšie právomoci, aj autoritu, aj možnosti začať realizovať svoje ambície A tie boli značné, ako som to viackrát povedal vo svojich diskusných príspevkoch a kritických referátoch: predovšetkým personálne prebudovať skupiny a dať im väčšie právomoci (vlastné schvaľovacie orgány), prijať, resp. pripustiť k práci nových dramaturgov, scenáristov a najmä režisérov – čerstvých absolventov aj dlhoročných čakateľov – nadväzovať kontakty aj so zahraničím… atď. Tie zmeny rozhýbali stojaté vody na Kolibe, vyvolali nespokojnosť istých kádrov a dávali zelenú mladým – aj takzvaným „experimentom“ (čiže „právo na omyl“)… Toto plodné obdobie bolo bohaté nielen na plody, ale aj na inšpirácie a podnety, prebudilo tvorivosť a odvahu siahnuť aj po nevyskúšaných a neosvedčených postupoch a témach (
Slnko v sieti), nadviazať spoluprácu aj so zahraničnými partnermi: po koprodukcii s Gruzíncami (
Prerušená pieseň), s Maďarmi a Rumunmi (
Rozsudok – film o povstaní Juraja Dóžu), oslovili sme aj Robbe-Grilleta, prvého partnera z kapitalistického sveta. Bol to riskantný krok do neznáma – nik iný sa o takúto spoluprácu nepokúsil – dokonca prvý návrh som ponúkol na vlastnú päsť – a rozbehli sa hneď paralelne aj ďalšie koprodukcie s Francúzmi a Talianmi… A nastúpili sme na medzinárodné fórum. Toto všetko spustilo procesy, ktorých výsledkom je pozitívna bilancia toho môjho desaťročia, ktoré síce sľubne prebiehalo, no skončilo sa fiaskom: mňa a Štítnického vyhodili – a rozbehnutá „mašina“ sa ešte pár rokov točila, ale už len zo zotrvačnosti, bez ambícií a bez perspektívy.
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
