Vyhľadávanie
Na začiatok – nikdy som nebola na Bibliotéke ani na inom, povedzme, veľkom knižnom veľtrhu. Statočne čelím pravidelne BRaK-u. V Paríži som žila pár mesiacov (isté leto som opatrovala kocúra jednej francúzskej učiteľke náboženstva, čo šla na potulky východom, výmenou za spolužitie v jej bytíku v arabskej štvrti s tučným sivomodrým Yoshim). Inklinujem viac k pitbullom a k Marseille, ale ak je príležitosť vrátiť sa do Paname (ako toto mesto volajú francúzski raperi, na ktorých poetike som vyrastala) bez mačky, napríklad i v rámci takej neoficiálnej svadobnej cesty práve v čase, keď je na Livre Paris Bratislava ako ville invitée, nazýva sa to dokonalá zhoda okolností. Navyše, keď vediete aj Anasoft literu…
Knihy patria k Francúzom ako croissanty. Po prílete si dáte v reštaurácii obklopenej kníhkupectvami prvý pastis, obed, čo je prílohou k bagetkám, prvú fľašu vína a takto opojení (aby to menej bolelo) miniete prvú stovečku. Pri vedľajšom stole zachytíte útržky rozhovoru nejakých editorov, ktorí rozoberajú štýl vám neznámeho autora, a to ste desiatky staníc metra od výstaviska. Pri prechádzke Latinskou štvrťou míňate na zatvorených dverách malých vydavateľských kníhkupectiev odkazy, v akých sektoroch ich nájdete na Livre Paris. U bukinistov doplníte povinnú klasiku v pôvodnom jazyku do domácej knižnice. V metre sa snažíte rozlúštiť čo najviac názvov kníh z rúk cestujúcich. Okrem výkladov s knihami si všímate ešte tie s ponukami nehnuteľností, aby ste už konečne stratili výčitky z toho, koľko peňazí chcete tridsať rokov dlžiť banke za byt v širšom centre nášho hlavného mesta.
Na návštevu slávneho parížskeho veľtrhu sme si zvolili (pragmaticky) sobotu – deň žltých viest. Vedeli sme, že zelenou dvanástkou podlezieme nebezpečné (za normálnych okolností najhlavnejšie) turistické stanice metra a vystúpime v Porte de Versailles, kde nepochybne bola v tom čase najhustejšia koncentrácia knihomoľov v Európe, a teda mierumilovne a bezpečne.
„No, kde má byť ten náš stánok?“, rozhliadali sme sa, keď sme vošli do toho parlujúceho mraveniska. A ani sme ho nejako nehľadali a zrazu sme v ňom boli. Neviem, či som čakala tri stoly a pár roll-upov, ale taký určite nie. Bol na úrovni! Vynikal. Odzrkadlil niečo typicky slovenské – aby sme boli videní, musíme byť iní – kreatívni a vždy, keď ide do tuhého, aj takí sme – výnimoční. Určite ste už v médiách zachytili ako vyzeral, tak ho netreba opisovať. To, čo ste však nevideli, boli tie ďalšie, hanebne obyčajné stánky s akiste neobyčajnými, ale isto aj obyčajnými textami (luxusnú propagandu Ománu nepočítam). Obsah a dramaturgiu toho nášho AUBORDAUCENTRE nehodnotím, zastúpenie bolo zvolené premyslene a veľmi vhodne. Pred cestou som do LIC odtiahla i tašku letákov o prekladoch anasoftových kníh vo francúzštine, keď už sú tí Francúzi takí (po)naučení na knihy s prebalmi rôznorakých Prix, nech vedia o tej našej, slovenskej, ktorá hodnotí automaticky všetky knihy a že jeden autor môže byť aj niekoľkonásobným laureátom, a tak ďalej. Oh la la, napríklad taký francúzsky Vilikovský bol v tom čase asi už aj vypredaný. Úžasné!
Chcela som si aj ja kúpiť nejakú livre na pamiatku – no asi nemám tie slovenské lakte ani nervy a nevykľučkovala som medzi radmi čakajúcich Francúzov na autogramy, resp. ako to oni nazývajú, osobné venovania. Poslušne priznávam – neboli sme ani na jednej celej našej besede. Nedokázali sme to. Neviem prečo, ale hlavné je, že mnohí iní, tí podstatnejší, pre ktorých to všetko bolo, áno. Po čase sme museli vyjsť z pavilónu – nadýchnuť sa, dať si tú hroznú parížsku café crème, lebo zhýčkaní opaterou bratislavských baristov ich espresso už ani nevypijeme. Pri predraženom, ničím výnimočnom obede, sem-tam hodíme zrak na obrazovku s horiacou bankou na Champs-Elysées v priamom prenose, ale my sme na Livre Paris. Vrátili sme sa na E101 a s obdivom sme sledovali LIC-ákov a krútili by sme hlavami až doteraz, keby nás neboleli, že ako to zvládli. To otvorenie a držanie ťažkých pancierových dverí pre našu literatúru na francúzsky trh.
Bez knihy som z Paname, samozrejme, neodišla ani ja. Na letisku, v takom bežnom novinovom stánku, kde sa kupujú makarónky ako last minute darčeky pre kolegov, som si vzala najnovšieho Houellebecqa. Aký serotonín sa mi uvoľnil, keď som si predstavila, že by som tak na našej hlavnej stanici našla plný regál napríklad najnovšieho Ballu hneď vedľa dózy bratislavských rožkov.
Simona Prokopec Fochlerová (1986) vyštudovala slovenčinu a francúzštinu na Prešovskej univerzite v Prešove. Je editorkou prúdového vysielania Rádia Devín a od roku 2018 vedie literárnu cenu Anasoft litera. Žije v Bratislave.
