Vyhľadávanie
(úryvok)
„Štyri, sedem, tri, štyri, dva,“ namiesto druhej trojky som naschvál povedal štvorku, ale pritom som sa spýtal, kto volá. Nepredstavil sa, lenže podľa smiechu som hneď vedel, s kým budem hovoriť. „Ešte nespinkáte? Alebo už nespíte? Mŕtvi z ofsajdu sa dívajú aj na vás?“ spytoval sa mierne. „Prečo ste to tak bleskove zdvihli? Máte chrípkový hlas — iba citrón v pisoári je taký prefarbený! Ale keď ste hore, už ste sa mali dávno umyť aspoň v lyžičke vody! Ak by ste sa v nej utopili, ešte lepšie! Sami najlepšie viete, akú kopu ľudí by ste tým potešili!“ Zase sa rozchichotal. „Prečo nespíte, keď nemáte dlhý necht na malíčku? Jasné, strelil som vedľa, kasári dnes úradujú na pravé poludnie. Vtedy sa im najkrajšie sníva. Kedysi platilo heslo: ak si chmaták fachman, tak žiadna planžeta! Iba necht! Jedine necht! A maximálny čas — sedem sekúnd na jedny dvere! A potom fáč na malíček. A glacé rukavičky! Alebo aspoň jelenicové. Dnes je to všetko omnoho fádnejšie: kdeže cit v ruke! Žiadna romantika. Technika. Technika. Na byty sa ide vedecky! A s informačnou službou! S perfektnou! A sťahováky už ani nespomínam! Prídete pekne domov z dovolenky a nájdete vybielené izby. Ale vy momentálne priznajte to hlavné: boli ste si akurát teraz zobnúť fašírku alebo dve, a poďho, friško nazad do postele! Ako správny škrečok z rozprávkovej knižky: nohy v perfektných elegantných papučiach z gaštanov — a tak ďalej! Nie? — Nakoniec každá noc, ak nemôžete spať, je vlastne dlhá zima.“
Už v prvej chvíli som si však povšimol, že Dušnic neobyčajne dychčí, že dychčí oveľa väčšmi než kedykoľvek predtým. Hľadal som očami popolník, zatiaľ čo on pokračoval: „Alebo vyprážaný karfiolček, ak si pekne poležal v masti... a trochu korenia naň... a potom si ho krásne hodiť do úst medzi dvoma snami, čo poviete?!... Nie je to vôbec na zahodenie!“ Znovu sa zachichúňal. „Včera som si robil karfiol. Nádherný... nádherný karfiol bol na trhu! A zase niekedy — sami viete najlepšie, osobná skúsenosť nad zlato — niekedy má človek ohromne ťažké sny! Zobudíte sa celý spotený, máte pocit, že sa vám snívalo čosi extra hrozné, sen je v momente fuč... ale vy si pritom chcete nasilu spomenúť, o čo vlastne šlo! Pre takéto prípady je jedinečný hovädzí jazyk! Takých desať dekov! Ideálna prvá pomoc! Údený jazyk, lenže nesmie byť podchladený. A už sa človek hneď menej bojí... a k tomu tak za tri štipky prstov z môjho chrenu!... Nie viac!... A na chren ešte nafŕkať lyžicu pravého bujónu! Ale ešte lepšie je úplne a pokojne spoľahnúť sa na zradu.“ Zarehlil sa. Nechcel som sa ho ešte na nič pýtať a on pokračoval: „Nesúhlasíte?... A poradíte mi niečo lepšie? Myslíte si, že keď má človek osemdesiatku za sebou, musí mať nutne aj diétny smiech?“ Jeho dych sa pozvoľna upokojoval, i keď sa smial aj naďalej ako predtým. (Ale prečo mi volá o takejto hodine?) Potom vravel ďalej: „Minule ma šokoval kuchár z našej Perly! Debatujeme takto o všetkom možnom — a on mi vám, tetrov, naraz povie... ale úplne vážne, že ako je len dobre tak si niekedy v noci, po službe, sadnúť doma v kuchyni a natrieť si na chlieb sadnutý guláš!... Predstavte si, úplne studený guláš, holý guláš na chlieb, a pritom si pospomínať! Kuchár! — a až takáto neúcta k vlastnému bruchu! O spomienkach už ani nehovorím! Tak som sa zdesil! Aj som mu to hneď povedal! Jesť studený guláš v noci — aj keby ho varil génius — to neželám ani najväčšiemu nepriateľovi! Celá vec je celkom jednoduchá: guláš sa neznáša s nocou! V noci, napríklad, nejem ani pstruhy! V noci sú ryby vôbec omnoho horkejšie! Aspoň mne sa tak zdá. A vidličky sú chladné ako október! Ale niet, čestné slovo, v noci niet nad odstátu, nad brilantne spravenú — aj celkom studená môže byť, ale musí byť pritom akurátne hustá — fazuľovú polievku. Nie sa napchať! Také tri, štyri lyžice — maximum! Radosť! — Kto vám dovolil nespať? Odkedy ste si taký istý, že si práve vy môžete dovoliť až taký prepych?“
Z toho sipľavého hlasu, ktorý vari len zo slúchadla nerazil mentolkami tic-tac, som i teraz, ako napokon doposiaľ vždy, pocítil silu Dušnicovej veselej, odjakživa šibalskej láskavosti, chápavej, akoby nikdy ničím neunavenej dobromyseľnosti. Zakaždým sa pritom tváril rovnako: akoby sa už-už chystal povedať dobrý vtip.
„To som od vás nečakal, pán Dušnic, že vy považujete nespavosť za luxus!“ Povedal som a opäť som sa poobzeral, kde je popolník. Za celých sedemnásť či osemnásť, alebo dokonca až devätnásť rokov, odkedy sa poznáme, mi ešte nikdy nezavolal o takomto čase. „Luxus? To som nepovedal! Hovorím iba, že nespavosť je poriadne drahá! To si môžu dovoliť už iba takí ako ja a potom proroci,“ povedal Dušnic. „A čo noční strážnici? Len si vezmite penzistov! Koľko len penzistov robí dnes nočných strážnikov!“ vravel som a tiež som sa pokúsil o roztopašný prízvuk, hoci som vonkoncom nemal náladu zhovárať sa s kýmkoľvek, či dokonca žartovať. Na Lojza som síce nemyslel, ale jeho rana ma asi nevedomky veľmi hrýzla. Bol som ešte vždy udivený, ba až zarazený z toho, že som sa len pred niekoľkými minútami zobudil natoľko svieži, akoby som bol spal najmenej od skorého večera až do rána, hoci ešte neuplynuli ani celé tri hodiny odvtedy, čo som si ľahol, iba som nechápal, prečo práve zároveň s týmto precitnutím prežívam v sebe i čosi, čo sa vo voľačom — i keď len zďaleka — trochu ponáša na pocit, aký zanecháva v človeku čerstvá nepríjemnosť. Prebral som sa naraz, akoby ma v rýchliku podrmal spolucestujúci, pred ktorým som sa nevdojak zmienil, kde vystupujem. „Celkom ste zabudli na nočných strážnikov, pán Dušnic,“ hovoril som bez chuti ďalej. Otvoril som totiž oči s myšlienkou, že si musím na niečo spomenúť v súvislosti s Giottom, o ktorom som písal štúdiu, ale už vzápätí som si uvedomil, že myslím na jeden veľmi zaujímavý, veľmi nenápadný, ľahko prehliadnuteľný záhyb v drapérii, na rúchu voľaktorej Giottovej postavy na jednej z tridsiatich ôsmich fresiek v Cappelle degli Scrovegni. Ale na ktorej? Nevymyslel som si ten záhyb? Lenže po precitnutí, sprevádzanom pocitom, aký má človek po nepríjemnosti, som zároveň pocítil aj prudkú, lež vonkoncom neopodstatnenú úzkosť z možnosti, že nebudem schopný rozpomenúť sa, na ktorom zriasenom plášti som svojho času zazrel ten záhyb. Mysľou mi preleteli množstvá rôznych rúch, ktorými Giotto ošatil svojich ľudí. Včera, kým neprišiel Lojzo, som práve písal o významotvorných vzťahoch medzi rúchami Giottových postáv a jeho krajinami. S polootvorenými očami, ešte v posteli, som si zmyslel, že vstanem a prelistujem fotoarchív, hoci som vedel, že by som mohol medzi zväčšeninami aj diapozitívami hľadať bez úspechu aj do rána a Giottov znepokojujúci záhyb, čo ma zobudil ako sprievodca alebo spolucestujúci, by som nenašiel, ale i tak som sa pobral dolu schodmi do kuchyne, lebo vedľa nej mám pracovňu. Vtedy zazvonil telefón. Záhyb. Napokon som ho k tomu, aby som vysvetlil, prečo je Giotto veľký maliar, vôbec nepotreboval. Už sa ma zmocňoval nový a neodbytný pocit, že hľadaný záhyb je plodom sna. Alebo sa mi prisnil záhyb namaľovaný dajakým iným maliarom? Nestvorila ho len moja predstavivosť? Dušnic sa zase zachichotal. „Na nočných strážnikov úplne zabúdate, pán Dušnic!“ zopakoval som a pokračoval hereckým hlasom, podfarbeným rečníckym pátosom, akoby som recitoval úryvok z básne napísanej k nejakej príležitosti. „A takisto ste celkom zabudli na taxikárov! Na pekárne! Na rotačky! Na mankárov! Na hlavné stanice! A tak ďalej! Nie?“
„To všetko tvrdo spí,“ odpovedal mi Dušnic. „Všetko je to drevené ako poličky v novom kredenci. Všade. Sériová výroba: žijeme medzi praktickými ľuďmi! Všetci stále spia, aj keď pritom bežia poklusom! Len si predstavte dopravnú špičku! Alebo také letiská na pravé poludnie! No nájdite mi tam jedného, jediného človeka, ktorému sa non-stop niečo nesníva!“ Vravel pomaly a zdá sa mi ešte aj teraz, že veľmi clivým hlasom.
(Slovenský spisovateľ, 1991)
