Vyhľadávanie
DOROZUMENIE V JEDNEJ REČI JE MOŽNÉ
(predslov)
povedal raz v rozhovore pri stole básnik Jozef Mihalkovič, aby na tento svoj presný výrok hneď aj zabudol. A tak, keď som rozmýšľal o napísaní tejto knižky, ponúkol sa mi celkom prirodzene ako jej názov. Vystihuje totiž to, o čo mi išlo: poézia je rečou dorozumenia a porozumieť jej je možné. Nečakajte však, že táto knižka je súborom vysvetliviek k jednotlivým veršom.
Nie je ani literárnou štúdiou. Nie som literárny kritik ani teoretik, preto tu nenájdete zovšeobecňujúce, objektívne formulácie: práve naopak, chcel som ponúknuť svoje čítanie uvedených básnikov. Možno som mal šťastie, že som čítal ich knižky vo veku, keď sa čítajú vernovky, Tarzan, Tom Sawyer, že som v nich našiel dobrodružstvo ľudskej reči, myšlienky, imaginácie, poznávania...
Keď som komusi spomínal, že sa chystám napísať knižku o desiatich slovenských básnikoch, začudoval sa: „A to ich máme toľko?“ Máme. A ešte aj ďalších, ktorých mám rád, ale ktorí sa už do tejto knihy nedostali. Keď Feldek rečnil, ako sám hovorí, v londýnskom Hyde Parku na debničke od coca-coly „o význame trnavskej skupiny vo svetovej literatúre“ po slovensky, a iba pre jedného Angličana, ktorý mu vôbec nerozumel, nebolo na tom nič smiešne. Máme naozaj svetových básnikov, aj keď svet zatiaľ o nich nevie.
Tak mu treba.
Tak mu treba o nich povedať. Nečakajte však, že táto knižka bude propagačným letáčikom lákajúcim čitateľa, aby poznával krásy našej poézie. Nič neprikazuje, nič nechce vsugerovať. Chce sa dorozumieť (prostredníctvom iných) s vami, so mnou. Keď básnik neseje, chytá sa eseje. „Reč je prameňom nedorozumenia,“ hovorí Saint-Exupéry, ale my vieme svoje:
Dorozumenie v jednej reči je možné.
Daniel Hevier
LISTOVÉ TAJOMSTVO
Na jeseň zoskakujú
z horiacich stromov listy.
Každý si vezme so sebou
svoje tajomstvo.
Kto ho môže poznať?
Kto ho môže zistiť?
Možno len zametač v parku,
keď chodníky čistí.
(Daniel Hevier: Krajina Zázračno)
Možno to nevyzerá trikrát vábne, ale keď chcete mať čistý chodník, čistý stôl, a keď chcete na ňom operovať s básničkami, zájsť im hlbšie pod kožu, musíte chytiť do ruky metlu a dobre sa oháňať. Je to jediná cesta, čo vedie k listovému tajomstvu, k delikátnemu pokladu, čo sa skrýva pred zvedavými očami, čo sa nesmie prezradiť, čo sa musí držať v tajnosti... Listy kníh akoby horeli Hevierovi pod rukami, zrazu akoby sa preľakol: čo keď si každý vezme so sebou to svoje tajomstvo? A tak sa podujal na túto nevďačnú záhradnícku prácu, okorenenú jeho vari prvým horkým závanom jesene, čo berie všetko indiánske perie chlapčenstva a necháva len krvavé žilkovanie zrelosti.
Hevier neprekročil žiadne tabu, veď poézia je tajomstvo verejné. V tom je jej hriešna sladkosť, chce patriť všetkým, všetkých do toho namočiť: do žeravej krásy, do tajomstva s krásnou rečou, dievčaťom na všetko.
Chýbajú u nás také knižky, aké vyšli v Čechách: Jak se dělá báseň, Jak číst poezii... U nás panuje obomletý mlynček, málo vtipný diktát školy: Čo tým chcel básnik povedať? Výklady ako v Priore, názory, ktoré si možno pohodlne obliecť i prezliecť, zahodiť, len poézia je tu tou poslednou popoluškou, ktorú chcú prekabátiť. Muška jenom zlatá... Občas sa mihne aj v Hevierovom výklade, no zväčša prefrngne šťastne. Hevier, tento donedávna „benjamínček slovenskej poézie“ (Feldek), má ešte blízko k škole, pozná jej medové motúzy, do ktorých báseň zväzujú, aby ju dostali tam, kam chcú: do kúta osvetovej besedy. Nečudo, že sa na nášho básnika kadečo nalepilo: potvrdzuje to aj svojou vzburou proti konvencii, svojou malou katedrálou-katedrou.
Hevierovo čítanie po srsti, nie proti srsti, môže byť ospravedlnené len jeho hlbokým, ozajstným zaujatím pre jedenástku, ktorej chce sám chytať v bráne. Inak by bolo nám čitateľom milšie prečítať si mikulovské (Valér Mikula) zaklínadlo a preklínadlo Palica, von z vreca.
Autor si vybral ľudí „v jednej reči“, aby jeho reč nebola panenská, nemohúca, nemotorná, nemá. Priťahujú ho korene, ktoré každý z vybraných básnikov rozpletá po svojom. (Vřeť každému srdce po jazyku svém — Dalimil.) Možno skôr ako to ťaženie za dorozumením bol na začiatku prostý a krásny dôvod: prečítať si znovu modernú slovenskú poéziu, čo všetko sa ukáže. Ako dobre vieme a ako sa aj dočítame, Hevier sa ešte so žiadnym z desiatky básnikov nedostal do konfliktu, udržuje si svoje kráľovské čitateľské zátišie bez poškvrny, uprostred všakovakej činorodosti miluje splendid isolation. Žiaden z tu uvedených poetov by nevedel a nemohol o druhom takto „objektívne“ — bez nabratia, napichnutia či aspoň pichnutia písať. Je to generácia, skupina či zoskupenie zvyknuté vo viacerých prípadoch na ostré zaobchádzanie, na oflinky a kopance, úrazy a podrazy, nuž toľko dobroty, toľko zhovievavosti a idyly pôsobí zrazu nezvyčajne. Verme však, že ani táto blahosklonná a odzbrojujúca milota našich starých harcovníkov „nezviklá“...
Ako som už povedal, Hevier sám patrí k mužstvu, ktoré tak bedlivo zo svojej bránky pozoruje, má ho ako na dlani. Možno odokrýva najviac zo svojho tajomstva, veď zažiaril na básnickom nebi ako kométa a vyrazil dych všetkým. Aj keď teraz nechcel písať memoáre, do pera sa mu tislo toľko dravých, nezameniteľných spomienok na prvé kontakty s poéziou a s jej tvorcami! Je dojemné dobrodružstvo sledovať, ako vznikalo to „zázračné dieťa“ — od náhodného siahnutia si na živáčika poézie, cez prvé nesmelé návštevy Krymu, redakcií až po uznávaného básnika, redaktora.
Celá knižka je poctou jednej generácii (pravdaže, patria sem ešte ďalší, nemnohí básnici), ktorá akoby sa končila až Hevierom. Prečo tá pocta? Autor to vysvetľuje, keď píše o Stachovi: „On a jeho generácia boli aj regenerácia... Postavili senzibilitu proti senzi-debilite, slovo proti mlčaniu, slová proti táraniu.“ Už od malička bol zasiahnutý čistou energiou tohto boľavého blesku, cítil, že sa tu varí niečo zázračné, magické, oživujúce, nekaždodenné... Hevier sediaci na kraji veľkého okrúhleho stola v kaviarni Krym — najmladší a najtichší, „materská škôlka“. Pekne a potichučky a vo všetkom ma tam vystriedal, keď som bol už mimo, preč.
Už od samého začiatku si Hevier lepšie rozumel s týmito staršími básnikmi ako so svojimi vrstovníkmi. Keď my sme poctivo nasávali víno a iné moky, Hevier rozšírenými nozdrami vsával celú tú atmosféru okolo písania a umenia, trpezlivo nabíjal svoje batérie, upravoval si poetiku — možno už tam pomaly triedil svoje poznámky, čitateľské a divácke dojmy, z ktorých neskôr vznikol tento „šalabachter“. A starší ho potrebovali! Žili sme v bláznivom strachu, že ďalej už nebude nič, len umelá hmota, studený odchov, koniec psiny, amen.
Keď sa robí, keď sa vydáva báseň, ešte nevieme, do čích rúk, k akým očiam sa dostane, čo kto s ňou spraví. Aké plody, ratolesti vzniknú z tohto spojenia. Chystáme dcéry pre neznámych — pre šarkanov? Pre princov? Pre citlivých a čestných? Pre barbarov pred bránami?
Poézia už dávno vypadla z lastovičieho hniezda Krymu. Mládež sa presunula k Michalovi, od vína k pivu. Škoda je tej básnickej kaviarne, kde múzy veselo sídlili a rámusili, kde bolo odvšadiaľ blízo, kde ešte úctyhodní čašníci udržiavali vysokú úroveň a páni profesori sa radi ukázali so svojimi ovečkami. Dnes to už nie je pravda, škola sa posunula hodný kus k Dunaju, letí dolu vodou. „Báseň si už nepomáha svojím okolím...“
Po Hevierovi sa to už láme, prichádza celkom iná garnitúra, ktorá sa už „nehrá“, ktorá aj živých trnavcov berie už len ako jednotlivé zväzky — ak ich vôbec chytí do ruky. Hľadá si pevnú zem, nepotrebuje nijaké prehnané priateľstvo, rodinkárenie, nepozná nijaké ohľady a súcit. Miluje iné „džezy“, už je to iné, hoci... Stále ide o dorozumenie v jednej reči, ktoré je nevyhnutné, nielen možné. Inak sa nedá krásou a pravdou rozsvecovať báseň. Inak sa nedá svietiť.
Štefan Moravčík
