V Strihu vetra som smútok nevystrihol

Na niekoľko otázok odpovedá spisovateľ Dušan Dušek, nominovaný na Cenu Jána Johanidesa 2020.

Strih vetra má zaujímavú kompozíciu. Akoby názov neevokoval len meteorologickú definíciu, ale aj tú filmovú. Ako kniha vznikala?

Ako každá iná. Nápad na knihu príde, zazvoní pri dverách do mojej hlavy – a čaká, či mu niekto otvorí. Musím byť doma. Ak neotvorím, odíde. No ak otvorím, čaká ma zhruba rok roboty, sedím ako kvočka pri stole a pokúšam sa s tým nápadom niečo urobiť. Raz to ide lepšie, raz to ide horšie, za tie roky písania som sa už naučil, že nesmiem utiecť najmä vtedy, keď sa nedarí. Aj keď - utiecť sa vlastne nedá, pri písaní knižky ju píšete aj vtedy, keď nesedíte za stolom, ale tak je to asi s každou robotou. Nosíte ju všade so sebou. Filmový strih, ten tam asi je, veď aj pamäť je film, z ktorej pri písaní vystrihávame jednotlivé postavy, repliky, situácie, historky, sekvencie, obrazy.

Vaši čitatelia sú zvyknutí na láskavý humor a pokojnú atmosféru, a tu sa do spomienok dostávajú aj temné tóny - transporty, pokus zachríniť pred nimi židovské dievča...

Ellias Canetti hovorí, že minulosť sa nakoniec vždy ukáže ako priveľmi pekná. V Strihu vetra som ten smútok nevystrihol. A mám ho v sebe aj po napísaní knihy.

V knihe vystupujú vaši priatelia. Vedia vopred, že sa potom ocitnú na stránkach vašich kníh?

Pri rozhovoroch s priateľmi, no nielen s nimi, natŕčam uši. Vždy povedia niečo také, čo by som sám nevymyslel, v čom je ich jedinečný postreh, zážitok, skúsenosť. Niekedy je to iba veta, či historka, no niekedy celý príbeh, až poviedka, len ju napísať. Hovorím im: napíš to. Keď sa k tomu nemajú, tak ponúknem svoje služby a pýtam si ich povolenie. Čuduj sa svete – vždy súhlasia. Ja by som taký veľkorysý nebol. Takže: vedia. Ba niekedy mi sami niečo ponúknu, dajú do pozornosti. Často sú to tie najlepšie miesta v mojich textoch.

Ako spisovateľ čerpáte z kontaktov s blízkymi ľuďmi, z rozhovorov a stretnutí s priateľmi. Ako prežívate čas karantény?

Motám sa, niečo v štýle Tomáša Janovica, ktorý si takto telefonoval s Milanom Lasicom: - Čo robíš? – Chodím po byte. – Aspoň nezablúdiš. – Ale nesťažujem sa, byť doma je súčasťou písania, som vytrénovaný. Ako vždy: čítam. Popoludní chodíme s mojou ženou na prechádzky po prievozských uliciach. Kupujem si noviny. Telefonujem s priateľmi. Pozerám filmy v televízii. Teším sa z pribúdajúcich dobrých správ. Skúmam z nášho kuchynského okna rodinný život strák, ktoré si na smreku pri našom dome postavili veľkolepé hniezdo: polomer jeho základov je najmenej pol metra, klenie sa okolo kmeňa stromu, až nad ním sa vŕši krov, ochrana budúcich mláďat. Párik vtákov to sfúkol za dva dni, pracoval od rána do zotmenia, ani jedno steblo, ani jeden konárik neumiestnil na nesprávne miesto, keby sa dalo, dal by som stavať naše diaľnice. Nádhera, nič také som ešte nevidel.

V posledných rokoch a hlavne v tomto ročníku Anasoft litery a nakoniec i v Cene Jána Johanidesa sa to hemží knihami od absolventov scenáristiky a dramaturgie na VŠMU. To takmer vyzerá na to, že písanie sa dá naučiť a že sa vám to na škole darí…

Dá sa naučiť, dá sa v ňom zlepšovať, ale nikto, ani my v škole, ich to nenaučí, musia sa to učiť sami – vlastným písaním. My môžeme len ticho kibicovať. A radovať sa z ich knižiek.