Za priestorom vidím príbeh

Výlet do poľského Podlasia bol trochu taký punk, bez plánu a očakávaní. Nakoniec z toho boli tri roky cestovania za silným príbehom dospievania v kraji, kde sa zastavil čas a ľudia s problémami vyhľadávajú šepkajúce liečiteľky. Sabuchovej kniha Šeptuchy získala mnoho čitateľov, pozornosť literárnej kritiky, viacero nominácií a zatiaľ dve ceny, ale aj nálepku folklór. Téma si ju našla tisíc kilometrov od domova. Alebo to zariadili šeptuchy?

„Nepatetický vzťah k folklóru a nesentimentálne priblíženie ženského vnútra“ – aj takto označili kvality románu Šeptuchy porotcovia Anasoft litery. Ako vnímate hodnotenie poroty?

S témou folklóru zápasím, odkedy kniha vyšla, a nie som úplne stotožnená s tým, že by Šeptuchy boli v prvom rade o folklóre. Určite časť knihy dotvára prostredie a šeptuchy – liečiteľky patria do tej krajiny, ale v tomto prípade som veľmi rada, že porota vyzdvihla môj nepatetický postoj k folklóru. Posledná vec, ktorú folklór v súčasnosti potrebuje, je pátos. A či je kniha sentimentálna alebo nie – ja sama som občas sentimentálna, ale v knihe som sa snažila o čo najprirodzenejšiu výpoveď a som rada, ak to do seba zapadlo.  

Aký prístup si podľa vás folklór zaslúži?

Toto je veľká otázka, ktorú asi úplne nevyriešime. Veľa sa o ňom hovorí, dáva sa do rôznych súvislostí a jeho význam sa nedá poprieť, pretože je veľkou časťou našej kultúry a histórie. Na to, aby nebol taký sprofanovaný, potrebuje nepatetický prístup. Takisto si myslím, že potrebuje nebyť zachraňovaný. Veľakrát zaznieva otázka, či folklór ostane živý. Samozrejme, že zostane živý, lebo je to niečo, čo je prirodzené a čo sa stále vyvíja. Myslím si, že k nemu treba pristupovať cez individuálnu rovinu, nech si z neho každý zoberie to, v čom vidí význam folklóru pre seba. Lebo každý z nás poníma folklór inak a tak je to dobre.  

V poslednom čase viacero nových domácich kníh spadlo do kolónky folklór. Je výstižná?

Opýtajte sa Kataríny Kucbelovej alebo Dominiky Madro, s ktorými som absolvovala rôzne besedy na tému folklór. Hovorili sme si, že medzi našimi knihami sa teda asi našli nejaké spoločné znaky, ale je to skôr otázka na literárnych kritikov a publicistov, na základe čoho nás takto zaradili. Dovolím si požičať práve slová Katky Kucbelovej, ktorá povedala, že sme mali trochu smolu v tom, že všetky tri knihy vyšli naraz, a preto sa aj diskusia o nich značne zdeformovala.

Lepšie než byť so Šeptuchami zaradená k alternatívnej medicíne...

Pozor, ešte som mohla byť priradená k ezoterike alebo liečiteľstvu (smiech). I keď s Marekom Vadasom sme na BRaKu besedovali na tému ľudové liečiteľstvo v Podlasí a Afrike. Obaja sme však povedali, že naše knihy o tomto primárne nie sú, liečiteľstvo je len jednou z rovín príbehu, ktoré ho dotvárajú.

Jeden z členov poroty, Michal Jareš, si všimol podobnosť prístupu v opise zabudnutého regiónu v kontraste s modernou dobou v prózach Olgy Tokarczuk.

K Poľsku sa ťahám témou, je mi naozaj veľmi blízke. Vždy som mala rada poľské umenie, literatúru, filmy a divadlo, ale v momente, keď som prišla na poľsko-bieloruskú hranicu, som si uvedomila, že je to môj kraj. Našla som sa tam a bolo mi v ňom nesmierne dobre. Ono to súvisí aj s tým, že do Podlasia som išla na dobrodružnú výpravu, bol to tak trochu punk, keď sme s fotografom vôbec nevedeli, do čoho ideme a čo tam nájdeme. Občas sa mi stáva, že niečo ku mne príde a viem, že s tým chcem ostať v kontakte navždy.

Kam by ste sa vybrali na Slovensku za takýmto príbehom? Mohol by sa odohrávať na vašom rodnom Liptove, v Ružomberku?

To asi nie, my sme dosť katolícke mesto (smiech). V súvislosti s témou ľudových liečiteliek sa ma ľudia pýtajú, kde sa dajú nájsť a či tu ešte žijú. Odpovedám, že by sa dali nájsť na východe Slovenska pri hraniciach s Ukrajinou. V Ružomberku by som ich nehľadala. Ale príbeh dospievania, ktorý je nosnou líniou Šeptúch, vychádza trochu aj zo mňa a toto obdobie som prežila na dedine pri Ružomberku.

Za touto knihou ste sa veľa nacestovali do poľského Podlasia. Je to únosný spôsob písania kníh?

Pred troma rokmi som nemala plán a nevedela som, čo to bude predstavovať. Až na mieste som zistila, že je to strašne ďaleko! No už keď sme sa do toho s fotografom Robertom Tappertom ponorili, nevedeli sme sa odtrhnúť a napriek tisícom kilometrov sme tam chodievali často. Takýto proces písania mi vôbec neprekáža, naopak. Genius loci je pre moje písanie dôležitý. Som senzitívna na prostredie, za priestorom hneď vidím príbeh. Vždy musím mať aspoň základný kameň zažitý, aby som mohla začať písať. Preto, ak by som mala dva roky len na to, aby som mohla cestovať a zbierať materiál, tak do toho idem.

Ovplyvnil vás nejako pobyt v blízkosti poľských šeptúch a sledovanie či skúšanie ich rituálov?

Autorka Žítkovských bohyň Kateřina Tučková priznala, že tú silu, ktorú vypustila z príbehov liečiteliek a zaklínačiek z Bielych Karpát, niekedy dosť ťažko spracovávala aj cez psychosomatické problémy.

V tomto som asi racionálna a do Podlasia som išla ako pozorovateľka. Aj keď som na sebe skúšala ich procedúry, môj zdravotný problém – chudokrvnosť, nezmizol. Možno nie som taká citlivá, ako som si myslela, alebo som si za ten čas strávený na Podlasí zvykla. Ale ak sa pýtate na to, či ma šeptuchy neuriekli alebo neprekliali, tak nie – skôr mám pocit, že výhru v Anasoft zariadili ony (smiech)! Žiaden zázrak som tam neobjavila, ale ani nemám pocit, že mi chcel niekto uškodiť. Ak sa ma niekto opýta, či „to“ funguje, odpoviem, že neviem a ani nechcem vedieť. Do Podlasia som nešla hľadať odpoveď. Pre rozprávačku príbehu je oveľa zaujímavejšie pozorovať dianie na pomedzí. Mágia, ktorú som tam našla, je väčšmi spojená s miestom a s príbehom. 

V tomto ročníku Anasoft litera bola vo finálovej päťke prevaha žien, oproti prevahe mužského zastúpenia v porote. Zmenilo sa postavenie žien vo „vážnej“ literatúre?

Túto otázku treba smerovať k porote a konkrétnej voľbe konkrétnych ľudí. Ale zaujímavé je, že cenu dali vlastne „dievčenskému románu“ o dospievaní. Veľmi dlho bola ženská literatúra definovaná ako niečo lacné a podradnejšie. Ja osobne nerozlišujem literatúru na ženskú a mužskú. Je umenie, ktoré subjektívne môžeme považovať za dobré a také, ktoré pre nás nespĺňa kvality. Príbeh musí fungovať, rezonovať, musím si z neho vedieť niečo vybrať. Žiaľ, pojem ženská literatúra bude vždy evokovať paperbackové romány na titulke s polonahým mužom a ženou vo vetre. Ale aby to neznelo elitársky, ak má kniha svoju cieľovku, je to v poriadku.

Viete, kto sú vaši čitatelia?

Teraz to už viem lepšie, lebo mi veľa ľudí napísalo. Myslela som si, že sú to ženy a dievčatá približne v mojom veku, ale dostávam správy aj od mužských čitateľov a od čitateliek v rôznej vekovej kategórii. Je príjemné nebyť niekam zaradená.

Okrem úspechu v Cene Anasoft litera ste sa ocitli aj medzi nominovanými na Cenu Jána Johanidesa 2020 v kategórii do 35 rokov. Môže vám to pri ďalšej tvorbe zväzovať ruky?  

Asi sa na mňa bude teraz pozerať prísne, nech napíšem čokoľvek, ale chvíľočku by som si od literárneho písania chcela dať pauzu. Na písanie ďalšej knižky potrebujem veľa času, lebo si to vyžaduje ponoriť sa do zberu materiálu, a okrem toho ma čakajú aj ďalšie projekty – možno je čas na filmový debut.

Alena Sabuchová (1989)

Vyštudovala filmovú a televíznu scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. Za svoj literárny debut Zadné izby získala Cenu Ivana Kraska a Cenu Nadácie Tatra banky v kategórii Mladý tvorca. Za príbehom druhej knihy Šeptuchy cestovala počas troch rokov na poľsko-bieloruské pohraničie do Podlasia, magicky spomaleného sveta, v ktorom dodnes pôsobia ľudové liečiteľky. Román získal Cenu Anasoft litera za najlepšiu prózu roku 2019, tiež cenu knižných blogerov Panta Rhei a nomináciu na Cenu Jána Johanidesa 2020 v kategórii do 35 rokov.

Foto Aleny Sabuchovej: Veronika Elekaničová