Vyhľadávanie
Richard Pupala: ženy aj muži, zvieratá
Bratislava: Lindeni, 2020
Ženy aj muži, zvieratá sú treťou knihou Richarda Pupalu. Jeho predchádzajúce poviedkové zbierky, Návštevy (2014) a Čierny zošit (2017), boli nominované na cenu Anasoft litera.
Richard Pupala už vtedy zaujal svojím citom pre zobrazovanie postáv v neľahkých životných situáciách, minimalistickým písaním i znepokojivými pointami svojich próz. V Čiernom zošite sa pokúsil ozvláštniť sociálnu tematiku využívaním postupov hororového žánru, v najnovšej knihe sa vrátil k tradičnejšej literárnej forme, ktorú uplatnil v debute.
Medzi riadkami...
Trinásť poviedok aktuálneho diela spája už tradičný okruh spisovateľových tém: strata dieťaťa, strata rodiča, narušené partnerské vzťahy, emočná deprivácia, alkoholizmus, životný zlom, eskalácia napätia i násilia.
Všetko sú to ťažké, ťaživé témy, Pupala však o nich píše s prekvapivou ľahkosťou. Jeho rozprávač je nenápadný. Vďaka bohatému využívaniu prostriedkov ako polopriama, nepriama i nevlastná priama reč sa u neho pásmo rozprávača hladko prepletá s pásmom postáv. Okrem toho využíva aj dôraz na detail a priestor medzi riadkami.
V poviedke Soňa a deti vykreslenie narastajúcej frustrácie protagonistky dopĺňajú somatické prejavy jej vnútorného stavu – po strate dcéry sa u nej rozvinulo chronické kožné ochorenie. Nepokoj počas napätého rozhovoru v reštaurácii sprevádza nervózne poškrabkávanie sa, ktoré sa zosilňuje. Soňa sa snaží bojovať s pocitom straty kontroly, úporne sa zameriava na drobnosti interiéru i osadenstva podniku. Tieto „nadbytočné“ opisy nepriamo vyjadrujú Sonine zúfalé pokusy získať nad sebou kontrolu – zachytáva sa aspoň nejakých pevných bodov, aby sa ubránila blížiacej sa katastrofe.
Sila nevypovedaného
Pupala využíva aj medzery v texte, pozná silu nevypovedaného i nedopovedaného, napr. v poviedke Noc s korytnačkou, v ktorej latentne narastá úzkosť otca a malej dcéry z možnej straty syna a brata:
„,Filip zomrie?´ ,Nie.´ Ockov pohľad vyletel od večere. ,Prečo by mal zomrieť?´ Hľadel na dcéru a krútil hlavou, aby to slovo nad stolom rozptýlil. ,Bude v poriadku, neboj...´ Nedojedol ani jeden z nich.“ (s. 10)
Platí pri nich onen Kukučínov postreh z Čas tratí, čas platí: „Divný tvor ten človek! Vraví sa, že reč má k vyjadreniu myšlienok a citov! Práve naopak, k ich zatajeniu.“
Pupalove prózy majú niečo spoločné s tvorbou Tajovského; aby neskĺzol k sociálnemu sentimentu, tragédie detí, rodičov, alkoholikov podáva v presne odhadnutých proporciách – píše minimalisticky, striedmo a preniká hlboko pod povrch.
Deziluzívnu situáciu svojich postáv približuje vecne. Nemoralizuje ani nesúdi. Hrdinovia textov sú svojím spôsobom typizovaní. Nezapamätáme si ich síce podľa mien, nestanú sa symbolmi ako Maco Mlieč, Apoliena či Mamka Pôstková. Sú to však zaujímavé variácie traumatizovaných charakterov, ako matka s problematickým prežívaním materstva, opustený starnúci muž, dieťa medzi mlynskými kameňmi, dieťa sledujúce úpadok rodiča. Často využíva aj prelínanie detského aspektu s perspektívou dospelého rozprávača.
Zvieratá nielen v názve
Otázku vyvoláva názov knihy. Pôsobí akoby vytrhnutý z kontextu nejakej vety (naznačuje to malé začiatočné písmeno). Prozaik doteraz volil pomenovanie zbierky podľa jednej z poviedok, tentoraz je titul vytvorený ako samostatný kľúč na čítanie. Okrem žien a mužov sa do popredia dostávajú aj zvieratá – nielen v názve, ale i v texte. Často sprevádzajú ľudské príbehy ako ich pozorovatelia, no ich prítomnosť je ozvláštnenie, ktoré má v prózach kolísavú funkčnosť.
Vydarenejšie boli použité v poviedkach Deľba a Deň letných prázdnin. V prvej tvorili zvieratá nepriamy, detský plán dospelej spomienky na traumatizujúce obdobie rozvodu rodičov, v druhej sa hmyz stal prostriedkom charakterizácie mladého protagonistu, ktorý bol tiež vystavený rozpadu vzťahu rodičov. Hmyz tu funguje aj ako nositeľ sugestívnej evokácie ambivalentnej spomienky na čas hrdinovej mladosti, keď trávil letné dni u nevlastného dedka, napr. v pasáži, keď dostal za úlohu pozbierať pásavky zemiakové:
„Mandelínka znelo Adamovi smiešne a hlúpo. Zemiaky rástli v šiestich dlhých hriadkach. Listy mali čipkovito deravé, obžraté pásavkami vo všetkých fázach života; nerušene sa kŕmili, netušiac o skaze, ktorú medzi ne prišiel šíriť nemilosrdný obor Adam. Drobné larvy striasal z listov frčkou rovno do vedra. Dospelé chrobáky a veľké pandravy bral do prstov; mäkké telá mu pripomínali vytlačený kúsok detskej ružovej pasty, akou si umýval zuby, keď bol malý (...) ,Nadnes stačilo,´ vyslobodil Adama dedov hlas, ,Poďme sa najesť!´ Vzal mu vedro a skôr než sa Adam spýtal, čo sa chystá spraviť, obrátil ho hore dnom a vykydnutý obsah rozšliapal. “ (s. 107 – 108) Jeden „trestanec v pásikavom mundúre“ (s. 109) unikne a stane sa súčasťou Adamovej entomologickej zbierky ako svojská spomienka na zložité životné obdobie.
Neviditeľný a všemocný
Richard Pupala nie je jediným súčasným spisovateľom, ktorý vo svojej tvorbe tematizuje sociálnu problematiku. Naopak, tá je v kurze. Svedčia o tom diela známych autoriek, ako je Katarína Kucbelová (Čepiec) či Alena Sabuchová (Šeptuchy). Pupala je však výnimočný tým, že nevychádza z biografizujúceho základu, za ktorým tušiť autora.
V tomto akoby postupoval podľa Flaubertovho postulátu, že umelec má byť vo svojom diele ako Boh v tom, čo stvoril: neviditeľný a všemocný. Všade máme tušiť jeho prítomnosť, ale nesmieme ho vidieť.
Tamara Janecová (1988)
Na FiF UK v Bratislave vyštudovala slovenčinu a ruštinu. V súčasnosti pôsobí ako odborná asistentka na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity. Špecializuje sa na slovenskú literatúru 20. storočia, publikovala viacero vedeckých štúdií.
