Vyhľadávanie
Martina Vagačová: Ako prežiť rodičovstvo
Bratislava: HMH, 2020
Dnešná doba, keď sú už naše základné životné potreby do veľkej miery naplnené, otvorila priestor pre vnímanie vnútorného sveta človeka. Nastáva prehodnocovanie prístupov, ktoré mali zaužívané generácie našich rodičov a starých rodičov, a mnohí vnímajú, že sa dá aj inak, než ako si to pamätáme z detstva. Ako však správne nadávkovať živiny stromčeku tak, aby jeho plody, keď raz dorastie, boli zdravé a kvalitné?
Do dlhého radu titulov, ktoré majú rodičom pomôcť zorientovať sa vo svojich deťoch i v sebe samých, v princípoch, akými na nich chcú pôsobiť, ako ich viesť životom, sa pridala aj knižka RNDr. Martiny Vagačovej. V súčasnosti už dobre známa lektorka a poradkyňa efektívneho rodičovstva si vo svojom Láskavom sprievodcovi rešpektujúcim prístupom – Ako prežiť rodičovstvo vytýčila cieľ poskytnúť prehľad základných pojmov a postupov rešpektujúceho rodičovstva tak, aby boli čo najpraktickejšie. Ponúka príručku, po ktorej môže rodič kedykoľvek siahnuť, začítať sa a pripomenúť si podstatu.
Kniha, pretavená do symbolického 4-izbového bytu, kde má mať každý svoje miesto, je rozdelená podľa miestností na vstupnú halu – SPOLUpatričnosť, kuchyňu – SPOLUprepájanie, detskú izbu – SPOLUprácu a obývačku – SPOLUžitie. Už v úvode autorka podčiarkuje dôležitosť slova SPOLU, ktoré má premosťovať a spájať. Pri čítaní však vystupuje do popredia aj slovo SEBA, keďže SEBApoznanie, vzťah každého k SEBE samému, sú piliere, bez ktorých to žiaden most neustojí.
Kapitoly obsahujú mnoho relevantných podtém a každú v bodoch uzatvárajú súbory tipov AKO NA... a NA ČO SI DAŤ POZOR. Po grafickej stránke knihu kompletizujú ilustrácie a iné farebné zvýrazňujúce prostriedky, tie však v praktickej príručke na mňa pôsobili rušivo. Neposkytli mi dostatočný priestor na vlastné zvýraznenia, otázky či komentáre priamo v texte.
Z autorkinho štýlu cítiť, že je zbehlou lektorkou – text plynie dynamicky, je úderný, obsahuje všetky tie podstatné slová a pojmy. Mnohé z nich sú však také komplexné, že im psychológia venuje celé študijné odvetvia. Pochopiť toľko zásadných pojmov v ich podstate pri takom útlom rozsahu knihy viedlo na mnohých miestach k tomu, že som isté pasáže musela čítať odznova, aby som si to utriedila. Autorka im pokojne mohla venovať väčší priestor. Príručky podobného typu mávajú bežne dvojnásobný rozsah, pretože tieto témy si zaslúžia primeraný priestor.
Príkladov, ktorými teóriu rešpektujúceho sprevádzania dieťaťa autorka obohacuje, je v knihe dostatok. Vlastná realita notoricky nevyspatej a troma pôrodmi v priebehu 4 rokov strhanej mamy sa však s mnohými nijako nestotožňuje. Áno, pri jednom dieťati sa mnohé z uvedeného dá krásne zvládnuť a hravo aplikovať, a to aj v prípade, že práve nemám uspokojené všetky moje základné potreby. Ale pri troch či viacerých malých, z ktorých má každý inú potrebu? Ako v praxi zvládnuť tú vzletnú radu na riešenie hádky medzi deťmi?: „… vstúpime medzi ne a poskytneme fyzické aj emočné bezpečie každému z nich.“ (s. 121)
Na iných miestach sa príklady rozplývajú do stratena (s. 90): potrebujem uložiť mladšie dieťa spať, staršie musí čakať. Situácia taká známa, toľká bezradnosť, nemožnosť sa rozpoliť. Očakávanie, že konečne dostanem tú radu nad zlato, sa však nenaplnilo. A ako mám vnímať protichodné tvrdenia o tom, aké zásadné je vnímať jedinečnosť každého dieťaťa a že je celkom prirodzené, že rodič preferuje jedno z detí (kap. 4)?
Napriek mojim vlastným sklamaniam z nie celkom naplnených očakávaní tento láskavý sprievodca sprostredkúva a premosťuje to podstatné: iba vďaka sebapoznaniu, empatii a vnímavej komunikácii zameranej na druhého môžeme pestovať rešpekt a úctu voči jedinečnosti ľudí a sveta okolo nás. Posolstvo je použiteľné aj všade inde, nielen v rodine. Navádza nás plnohodnotne žiť v spoločenstve a nezanechávať za sebou traumatizované, egocentrické, bezbrehé a smutné potomstvo.
