Vyhľadávanie
Pavol Božík: Cudzinec
Bratislava: Ikar, 2020
Keď človek na Slovensku spomenie, že žije v Nórsku, zvyčajne sa mu ujde niekoľko uznanlivých zhíknutí a obdivných pohľadov. To predsa musí byť úžasné, to je sen! Tam je krásne! – ozýva sa zo všetkých strán. A naozaj sa tam žije tak dobre? Istotne to dobre pozná aj Pavol Božík, novinár a publicista, ktorý už druhý rok žije práve tam. V jeho debutovom románe Cudzinec sa stretáme práve s takýmto Nórskom a s tým, čo sa často nazýva „the Norwegian dream“. Autor sám uvádza, že nejde o autobiografický román, avšak opísané skúsenosti a situácie čerpá z vlastných zážitkov.
Celý román, ktorý autor sám charakterizuje ako „oddychovú pohodovku”, sa nesie v (s)pokojnom tempe života najbohatšej krajiny sveta, ktoré najlepšie vystihne hádam len pojem „hygge”. Podobne ako nórsky svet, ani príbeh románu nikam nebeží, len si tak pokojne hovká, plynie. Jazyk v diele je tomu prispôsobený, miestami je však pomerne hovorový, až – na nórske pomery – tak trochu neslušný.
Idyla, ktorú autor vo svojej zamilovanosti do Nórska čitateľom predkladá, je priam dokonalá. Hlavný hrdina Jakub sa po vystúpení z trajektu v Osle konečne ocitá vo vysnenom svete, ktorý si dva roky na diaľku budoval. Má pocit, akoby ho krajina už od nepamäti milovala a čakala naňho priam s otvorenou náručou. Stres, ktorý nechal tých 2 500 km za sebou, a ticho, pokoj, v ktorom sa zrazu ocitá, je to, o čom vždy sníval. Všetky hmotné statky – dom v jednej z najdrahších štvrtí Osla a nahrávacie štúdio s výhľadom na fjord – ho už čakajú. Vybavovačky na úradoch, zábeh v novom jazyku i práci – všetko ide ako po masle. Až kým mu jedného dňa okolo domu na kolobežke neprefrčí chalanisko s čiernymi vlasmi a očami. Pokojným hygge splývaním odrazu niečo zatrasie. Čitateľ začína tušiť, že na Jakuba práve zo skrine vypadla jedna z kostričiek, ktorú sa tak úporne usiloval zanechať kdesi ďaleko. Potrvá však ešte niekoľko kapitol, kým autor čitateľovi podstatu vecí odhalí.
Postupným spoznávaním sa Jakuba s čiernookým trinásťročným Svenom sa čitateľ nielen dozvedá odpovede na mnohé otázky – prečo Jakub, cudzinec, odišiel zo Slovenska, prečo sa mu okolo domu motajú samé známe tváre showbiznisu a prečo je taký milý a priateľský k Svenovi, chlapcovi od susedov. Časom Jakub lepšie spoznáva aj Svenovu matku, zdravotnú sestru pracujúcu na zmeny, a náhlym zvratom okolností aj jeho 11 rokov neprítomného otca Tobiasa, špičkového onkológa.
Do príbehu sa znenazdania vkradne choroba, no Jakub neustále oplýva až nadpozemským pokojom a srší šťastím. Vraj za to môže Nórsko samotné. Napokon sa všetko dobre končí v niekoľkonásobnom happyende a celkové hygge zavŕši už len spoločná rybačka rodiny pri fjorde.
Okrem trochu namrzenej a razantnej nórskej sestričky v Tobiasovej ambulancii nenájdeme v románe nijakú negatívnu asociáciu s Nórskom. Všetko záporné je tu spojené so Slovenskom a Slovákmi: Na Slovensku nefunguje vôbec nič. Ľudia sú zlí a zákerní, vlastného brata okradnú a sestre na meno neprídu. Úspech druhému neodpustia. Na Slovensku je všetko zastarané, ošúchané, nemoderné. Vsuvky o „otrasnom“ stave vecí v Jakubovej domovine však v spokojne plynúcom príbehu pôsobia rušivo, miestami až násilne. A pritom – na základe vlastnej skúsenosti zo života v Nórsku – som si istá, že Jakub by nikdy nezvládol to, čo zvláda v Nórsku, keby nebol takým Slovákom, akým je. Celá Božíkova kniha by nebola taká citlivá a krutá zároveň, keby nebol tým, kým je. Dialógy v knihe či opis starostlivosti nórskej matky o svojho syna i krás Nórska by nezasvietili tak ľudsky, zrozumiteľne a nenórsky, keby autor i Jakub takí neboli už predtým, ako prišli do Nórska. Nie je všetko zlato, čo sa blyští, ani keby bolo nórske. Čo nás, Slovákov, ťahá k nórskemu štýlu? Je príťažlivý svojím minimalizmom, dialógmi presýtenými mlčaním, šíro-šírym priestorom. Láka nás vložiť doň náš svet.
