Medzi nami a nad nami

Medzi nami a nad nami

Esej bola inšpirovaná myšlienkou: „...uprostred tohto nevinného večera som bola po prvý raz pyšná a úplne smelá, pretože som si myslela, že stačí urobiť zle hocikomu inému, a hneď je človek dospelejší. Myslela som si to a bolo to pre mňa ako temné zjavenie.”

Problém s hierarchiou je ten, že človek chce mať navrch za akúkoľvek cenu. Každý, či si to chce priznať, alebo nie, potrebuje byť súčasťou aspoň jednej sociálnej skupiny, v ktorej bude ten najdôležitejší. Buď je to rodina, kamarátska skupina, trieda alebo kolektív v práci. Ide iba o naše ego, ktoré sa chce potľapkať po pleci a povedať si nasledujúce slová ‒ áno, si naozaj najlepší spomedzi týchto ľudí. Ľudia hierarchie uplatňujú už dlho, no z pôvodného zámeru matky prírody vytvoriť jedného člena svorky, ktorý vie chrániť nielen seba, ale aj svoju komunitu, sa to rýchlo zvrtlo k tomu, že ľudia používajú tento dar na nemorálne dosiahnutie danej špičky. Toto však nie je problém iba ľudí ‒ problém nemorálneho dosahovania cieľa totižto nesúvisí iba s ľudskou rasou.

Zoberme si svet svetlušiek svätojánskych. Tento hmyz je často považovaný za romantický a takýto prívlastok nedostal nadarmo. Párenie svetlušiek spočíva v svetelnom divadielku, ktoré samec predvádza samici. Väčšinou jej pomocou svojho malého svetielka nakreslí hák, inokedy zase peknú vlnovku. Ak sa samičke toto divadielko zapáči, jednoducho zabliká svetielkom na svojom chvostíku, čím samčekovi naznačí, že sa jej páči a chce sa s ním páriť. Tu nám do príbehu vstupuje naša antagonistka: svetluška Photuris, ktorá je prezývaná aj ako americký fenomén, femme fatale. Photuris už ako mláďa pozoruje svetlušky svätojánske a ich rituály. V neskoršom štádiu využije svoju takmer úplnú šablónovitosť na to, aby začala lákať samčekov. Nechá ich, aby si odohrali svoje divadielko, a potom zabliká. Samček priletí a ona ho nemilosrdne zavraždí, a následne zje. Získa dobré jedlo na úkor niečieho života. V horšom prípade, ak sa jej podarí zavolať svoju svorku, dosiahne vyhubenie celej kolónie svetlušiek.

Možno si poviete ‒ ale to sa vo vyspelej civilizácii nikdy nemôže stať. Uznávam, že v takýchto extrémoch asi nie. No tento istý archetyp môžeme spozorovať napríklad už na základnej škole. Malé deti využijú labilnosť a naivnosť slabšieho člena triedy a začnú si ho doberať a doberať, až kým to krehké stvorenie nezosunú na úplný spodok hierarchie, kedy sa tento jedinec úplne nezosype a nezmieri sa so svojou spodnou pozíciou. Mohli by sme to pomenovať aj tak, že ho v rámci svojej skupiny sociálne zavraždili. Tento smutný fenomén nazývame šikana.

Šikanovanie sa môže prejaviť tak, že deti na ihrisku prídu za svojím spolužiakom, ktorý si číta knihu namiesto hrania futbalu, a zbijú ho. Toto sa zopakuje ešte párkrát a potom knihomoľ zmení školu, a zrazu je všetko naoko v úplnom poriadku. Aj keď toto je jeden z možných scenárov, existuje ich oveľa viac, či už vo svete malých alebo veľkých. Na šikanovaní je zákerný hlavne pocit, ktorý z neho šikanátor má. Zhodí človeka, ktorý sa nachádza v hierarchii nižšie a vyslúži si smiech obecenstva, status, obdiv, slávu... aspoň teda v jeho očiach. V skutočnosti si vyslúži vynútenú autoritu. Ľudia sa boja jeho a strachujú sa, že by raz skončili na mieste šikanovaného. Tak radšej nasadia masku a zasmejú sa na urážke, alebo v horších prípadoch zoberú zbraň a povedia pochvalné slová svojmu vodcovi. Pustia sa hlavou priamo medzi utláčanú menšinu a zrazu tu máme ďalšie cudzie slovíčko: segregácia. Keď veľmi prižmúrime oči, môžeme segregáciu vnímať v podstate ako zväčšenú verziu šikany. Jeden človek, alebo aj skupinka, si zmyslia, že určitá minorita je menejcenná, nebezpečná, špinavá, nie vhodná pre tento svet a začnú ju nepriamo šikanovať. Ak majú títo ľudia dostatočne dobré argumentačné schopnosti, zoženú si obecenstvo a začnú túto skupinu utláčať, a často aj vraždiť. Ak mám pravdu povedať, už tá hranica medzi svetluškou Photuris a ľuďmi začína byť čoraz menšia.

Stavím sa, že keď ste ako malí prvýkrát počuli o holokauste, pomysleli ste si ‒ prečo by to niekto robil? Alebo ‒ ako môže byť niekto taký krutý? Otázka prečo? je rozhodne namieste. Prečo máme šikanu, prečo máme segregáciu? Často je hlavným dôvodom vlastný pocit dôležitosti, nadradenosti alebo dospelosti. S akýmkoľvek typom ubližovania totiž človek dostáva zodpovednosť a pozíciu v hierarchii. Posunie sa o trošku vyššie, keďže dostane skupinu obdivovateľov, alebo skôr obyvateľov, ktorí ho počúvajú. Počúvajú ho, keď im povie, aby vysmiali svojho spolužiaka rovnako, ako on počúva svoju mamu, keď mu povie, aby jej doniesol ďalšiu fľašu likéru a zniesol pár úderov do hlavy. Či je to mama, otec, šéf v práci alebo profesorka, vždy sa v jeho mysli šikanátor dostane na post tejto osoby. Zrazu sa cíti dospelejší, hodnejší, lepší a silnejší ako predtým.

Každý tvor niekomu jedného dňa ublížil, a nezáleží na tom, s akým úmyslom. Každý niekedy klame, zoberie voľačie slovo, odkopíruje na poslednú chvíľu referát, alebo iba zje väčší kúsok čokolády. Je to v ľudskej náture. Naše ego nám konštantne hovorí, aby sme robili všetko pre náš blahobyt, aj keď to uškodí iným. Dôležitý faktor ubližovania ostatným je, ako sa s tým vysporiadavame. Zožiera nás to zvnútra alebo nám to dáva pocit moci a dospelosti? To už je na každom svedomí. Neexistuje dobrá alebo zlá cesta. Dúfam, že existuje hlavne taká, ktorú vie človek ovládať. Cesta, v ktorej existuje to dobré z toho zlého, aj z toho dobrého. Cesta, ktorá z nás spraví férových a spravodlivých ľudí, a umožní nám robiť svet krajší.

Esej hodnotí historička Lucia Kvasňovská:

Text Emy Hirscherovej stavil na uchopenie témy z pohľadu asociácie medzi ľudskou a zvieracou ríšou. Prejavy manipulácie, klamstva a ubližovania ukázala a rozpracovala zaujímavým spôsobom a poňala ich ako niečo, čo je ľuďom prirodzené a vlastné. Metaforické porovnanie konania špecifického druhu svetlušky so šikanou, či holokaustom môže na prvé prečítanie pôsobiť prekvapivo, či zarážajúco, no pri hlbšom zamyslení sa je možné všimnúť si istú podobnosť. Text eseje pôsobí príjemným dojmom, aj keď sa venuje nepríjemnej téme. Hoci je autorka ešte -násťočná, pri čítaní jej myšlienok nepresakuje zbytočný "kvetinkovy" balast, čo je z môjho pohľadu veľmi príjemné. Jednotlivé myšlienky majú ucelenú formu, text má vnútornú logiku a plynulo prechádza od myšlienky k myšlienke, pričom sa stále drží nastaveného kurzu. Konštatovaním, že ubližovanie a sebeckosť je prirodzená ľudská vlastnosť sa esej nekončí. autorka na záver vyjadruje nádej, že ľudia si pre seba dokážu nájsť tú správnu strednú cestu, ktorá nás ako ľudstvo posunie dopredu.