Vyhľadávanie
Čo sa stane, keď sa svetoví vládcovia a radikálni zelení aktivisti rozhodnú do bodky splniť záväzky Agendy 21, reálne prijatého programového dokumentu OSN z roku 1992? Jednu z možných odpovedí na túto otázku ponúka rovnomenný román, opisujúci neutešený život obyvateľov Republiky – politického zriadenia na území niekdajších Spojených štátov amerických, ktoré vlastných občanov klasifikuje len ako výrobcov elektriny a ľudského života.
Hlavnou hrdinkou príbehu je mladučká Emmeline, žijúca ako ostatní v stiesnenej obytnej bunke z betónu, násilne odlúčená od rodičov, vystavená neustálemu sledovaniu a autoritami naprogramovanému harmonogramu. Nedôvera v správnosť systému a pátranie po pravde však u Emmeline postupne prerastá do konkrétnych činov – Republika sa totiž postaví medzi ňu a jej dcéru. Preto si zaumieni zrealizovať svoj odvážny plán...
Na prvý pohľad nevinná (i keď zjavná) inšpirácia Orwellovým románom 1984 však v závere Agendy 21 prerastá až v neskrývanú agitáciu – a to najmä v doslove knihy, ktorý možno identifikovať ako jediný (!) spisovateľský zásah Glenna Becka, známeho amerického moderátora a nadšenca konšpiračných teórií, do kompozície románu. Skutočným autorom jeho podstatnejšieho zvyšku totiž je – napriek na prebale knihy viditeľne výraznejšie vytlačenému Beckovmu menu – Harriet Parkeová. V knihe sa jej podarilo vytvoriť pútavú a ľahko čitateľnú fikciu (na rozdiel od epilógu), nenásilne predostierajúcu podnetnú ideu, kam až môže človeka doviesť jeho (i keď sprvu dobre myslené) rozhodnutie sa pre extrémne zmeny.
Prednosťou Parkeovej textu je až desivo dôkladná autentickosť jej antiutópie, opierajúca sa o rozprávača na deji priamo zainteresovaného – Emmeline. Tá sa vďaka takmer výlučnej výchove pod diktátom Republiky vyjadruje (a spočiatku i zmýšľa) iba v prísne vymedzenom a autoritami tolerovanom rozsahu odľudštených lexikálnych pojmov a značne limitovaných vedomostí o skutočnom fungovaní sveta Agendy 21. Emmelininmu rozprávaniu o tých najemocionálnejších udalostiach v živote človeka tak – nie jej vinou – neraz chýba akýkoľvek záblesk citu a ostáva len odmeraným (no o to čitateľsky príťažlivejším) pragmatickým opisom. A i keď Parkeovej ideovému konceptu a fabule chýba orwellovská prepracovanosť, jej kniha si nepochybne aj medzi slovenskými čitateľmi nájde svojich priaznivcov. Či po prečítaní samotného románu rovnako dychtivo zhltnú i Beckov doslov, explicitnou politizáciou témy umenšujúci literárnu hodnotu Parkeovej opusu, to už záleží len na ich osobných preferenciách. Aj na tom, či sa odhodlajú spestriť si jemne provokatívny čitateľský kúsok i štipkou krajne konzervatívneho nazerania na vec s tradičnými americkými apokalyptickými náladami.
