Vyhľadávanie
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2011
Vo voľnom pokračovaní titulu Muflón Ancijáš a jeho spanilá jazda (2010) sa hrdina v čarovných tepláčikoch vydá do krajín dostatku a blahobytu. Do viedenskej opery ho nepustia a pokus potešiť bežného Rakúšana darom škatuľky s cukríkmi je vyložený ako žobranie. A tak Ancijáš s dážďovkou Milicou počúvajú hudbu zo strechy, následne darujú slobodu vtákom kúpeným v obchode pre chovateľov. V Ženeve hrdina pomôže pretriediť tri milióny objednávok na pružiny do hodiniek (stroj na kontrolu kvality sa totiž pokazil), pričom náhodou zabráni vykradnutiu bankomatu. V Paríži v spolupráci s komisárom Mrodgeom zabráni únosu dopravného lietadla, ktoré slimáky „odťahujú tak pomaly, že ani nie je vidieť, že ho odťahujú“, v Madride zmení býčie zápasy na tanec býka s toreadorom v rytme metalového slaďáku Tečúci kov od skupiny Taviace pece, na Islande navarí guláš v sopke.
Namiesto hmotných statkov rozdáva radosť, zmierenie, pohodu, spravodlivosť, pokoj (nakoľko tieto hodnoty sú v krajinách, ktorými cestuje, evidentne deficitné), aby dosiahol cieľ, míňa však aj peniaze, takže bankový účet má zakaždým víťazne čistý. Počas jedného zo záchranných zásahov prichádza o roh, v dôsledku machinácií zamestnávateľa o kamión, nemá peniaze, privyrába si v cirkuse. Ako výslužku dostane bicykel, ktorý daruje. Pešo, v dotrhaných tepláčikoch, s dážďovkou Milicou sa vracia domov.
Hyperbola, paródia, groteska, zvieracie postavy. Vŕtanie dierok do švajčiarskeho syra. Zľahka plynúci dynamický, takmer akčný dej. Ukrýva, zámerne nápadne, jednoduché, no o to presvedčivejšie posolstvo. Hrdina príbehu nezíska pol kráľovstva, bojuje o česť, dobro, lásku, krásu, priateľstvo, porozumenie a nezávislosť od potreby vlastniť peniaze. Pretože to je dnes rozprávka.
Hudobníkovi, výmyselníkovi a tvorivcovi Braňovi Jobusovi sa v cykle o muflónovi v tepláčikoch podarilo zjednotiť nadmerne prvoplánovo pôsobiace morálne posolstvo knižky Láskavé rozprávky (2007) s parodizujúco-mystifikačným živlom zreteľne prítomným vo vystúpeniach skupiny Vrbovskí víťazi, ako i vo výsmechu horolezecko-hrdinského pátosu v texte Až na vrchol (2008). Pri čítaní o záchrane zomierajúcej babičky z Kolína nad Rýnom, ktorej srdce sa zladilo so srdcom najväčšieho zvona na svete, práve pokazeného jedným okom plačeme, druhým sa smejeme. Na záver si neodpustím poznámku: hoci stavy muflónej zveri v okolí Vrbového, Jobusovho rodiska, mi známe nie sú, Ancijáš mi, v podaní ilustrátora Igora Derevenca, postojom tak trocha pripomína samého autora, nuž, sila ilúzie a čerstvého čitateľského zážitku – no zároveň dôkaz, že dobrá literatúra je o rozdávaní.
