Vydavateľstvo Slovart 2016
Zvon je signálny bicí
nástroj; alarmuje
alebo zvoláva. Oba
tieto významy sa
vplietli priamo do
rozprávania Bra-
nislava Jobusa.
Autor sa tento-
krát pustil do for-
my rámcovaného
príbehu. Jeho jad-
rom je rozprávka
o výrobe zvona. Ten má zachrániť vílu Ducho-
slavu z kliatby. Rámec tvorí romanticky ladený
príbeh zo súčasnosti. Zamilovaný Radko vymyslí
rozprávku (o víle Duchoslave), ktorou pomôže pri
záchrane svojho dievčaťa Rosanky. Skolabovalo
jej srdce a v nemocnici ju pri živote držia len na
prístrojoch.
Vyrobiť skutočný zvon znamená získať zázrač-
ný, priam rozprávkový nástroj; vyzváňaním mož-
no totiž priať dobro do široka-ďaleka. Hrdinom
Jobusovej rozprávky sa to po mnohých peripetiách
aj podarí: Radosť a šťastie tomu, kto začuje zvuk
tohto zvonu. (Taký bol nápis na zvone.)
„Vyzváňanie“ za dobro je symbolickým lajtmo-
tívom knihy. A opodstatnene. Ako sa zdá, svet
dobra je na ústupe, stráca sa spred očí (symbo-
licky to autor vyjadruje aj fyzickým kolapsom
Rosanky a zakliatím víly Duchoslavy). Naopak,
darí sa nenásytníkom a zloduchom, ktorí si berú
beztrestne, bez bázne a hany, čo sa im zažiada.
K takým patrí aj uhlobarón Hlontík z obce Ne-
sluša so synom Damiánom. Autor pri modelovaní
negatívnych postáv využíva formu karikatúry.
Vtipne pritom vychádza z príslovia „Rozumu ni-
komu lievikom nenaleješ“; otec Hlontík „poctivo“
vykráda knižnice a potom v prístroji odšťavuje
knihy pre syna, aby sa mu „rozum“ dobre vyvíjal.
Výsledok však nemôže byť uspokojivý. Múdrosť
predsa nebýva v matérii. Ak si ju človek nevie
zvnútorniť, nezíska ju ani čítaním mnohých kníh.
Je totiž spojená so srdcom a charakterom. A tie
sú u Hlontíkovcov poriadne zanedbané.
Úloha vyrobiť zvon má v príbehu osobitý výz-
nam. Dokonca sa vďaka nej odhalí aj spôsob, ako
možno s hlontíkovským nešvárom zatočiť. Aby
mohlo byť zlo odstránené, je potrebné zomknúť
sily spravodlivých. Aj to je jedna zo symbolických
funkcií zvona. Zvon zvoní o záchrane aj preto, že
tí, ktorým ide o víťazstvo dobra a lásky, začali
spolupracovať.
Na poučenie i pobavenie čitateľov autor vytvoril
obsahový plán rozprávania na základe známych
prísloví a porekadiel. Považujem to za dobrý ná-
pad. A cením si aj etické posolstvo tejto knižky.
Rušivo pôsobí Jobusov spôsob rozprávania,
a to nielen štýl, ale aj to, ako významovo buduje
príbeh. Pre tvorbu tohto autora je príznačná šty-
lizácia do roly ľudového rozprávača. Ako typický
rozprávač usiluje sa strhnúť pozornosť zdanlivo
spontánnym, voľným plynutím scén, chrlením
nápadov, situačných a slovných gagov. Postupuje
tak, akoby mal pred sebou publikum. Poletuje od
inšpirácie k inšpirácii, tak, ako by chcel počas
vystúpenia odpovedať naladeniu a reakciám po-
slucháčov. Jeho nápady vychádzajú teda z náhleho
popudu rozprávača, nie však rozprávkara. Nie sú
totiž dostatočne zakotvené v príbehu. V písomnej
podobe takéto postupy pôsobia zmätočne.
Výhrady mám voči jazyku. Pre autora sú prí-
značné neočakávané kombinácie slov; význa-
movo, a tiež štýlovo. Neriadený jazyk má možno
pôsobiť humorne či ako prejav istej autenticity.
No mnohým výrazom v texte napokon chýba
význam. Tým sa znižuje výpovedná hodnota
rozprávania: „Pozajtra letia do Južného Sudá-
nu a ich najpravdepodobnejší plán je ukradnúť
mágiou nadupané snehule“ (s. 78). Rozprávačská
recesia je na dlhších úsekoch textu únavná, ne-
prehľadná a pôsobí povrchne: „Nájsť Orgonela
nebol žiaden problém. U niektorých miestnych
bol dokonca obľúbeným exotom, lebo okrem
ofi ciálneho zamestnania, zaklínačstva hadov,
rád holdoval aj predpovedi počasia, v čom bol
taký dobrý, že pracoval v štátnej televízii ako
rosnička“ (s. 79). Takéto postupy fungujú kon-
traproduktívne voči myšlienkam, ktoré chcel
autor vyjadriť. Otázna je aj miera a forma po-
užívania nespisovného jazyka; sú únosné pre
detského adresáta? Množstvo nespisovných
prvkov v texte je nadbytočné.
Mám síce výhrady voči kvalite knihy, no Jo-
busovmu Zvonu želám ďalekonosný tón. Páči
sa mi aj jeho skutočný príbeh, ktorý tejto knihe
predchádzal.
