Vyhľadávanie
Kto je vlastne autorom nevšedného diela Ako som sa stal starostom Reykjavíku a chcel zmeniť svet? Jón Gnarr, rodák z Reykjavíku, manžel a otec piatich detí, zrelý štyridsiatnik, komik a fanúšik punku, „v decembri roku 2009, v čase vrcholiacej finančnej krízy na Islande, založil politické zoskupenie Najlepšia strana, parodujúce politický život v krajine“. O rok neskôr komunálne voľby vyhral a stal sa starostom Reykjavíku. Po ukončení volebného obdobia z politiky odišiel a jeho strana zanikla.
Jón Gnarr teda čitateľovi predkladá príbeh politika, občana, ktorý sa usiluje zlepšiť svet. Otvorene, úprimne, miestami groteskne i detinsky píše o živote vo svojej krajine, ktorej chce porozumieť a zmeniť ju. Politickú stranu autor založil so svojimi priateľmi, jej názov môže strednej a staršej generácii pripomínať obrazy a heslá, ktoré nás sprevádzali desaťročia. Ako sa ukázalo, aj v demokracii nachádzajú uplatnenie, pravdaže, v modernej, recyklovanej a vari sofistikovanej podobe. Po prečítaní kapitoly Naše ciele: na spôsob straníckeho programu, v ktorej autor predstavuje zámery strany, čitateľ zrejme nadobudne pocit, že vznikajúci subjekt to myslí so zmenami vážne a seriózne sa usiluje o blaho krajiny v kontexte demokracie. No o čosi neskôr v kapitole Najlepšia strana: sme lepší než všetci ostatní! autor predkladá program v bodoch, ktorý vyvolá nielen záchvat smiechu, ale aj úžas z poznania, ako politické subjekty dokážu smelo a účelovo sľubovať voličom zmeny. Ibaže Jón Gnarr posúva politické sľuby do kontextu, ktorý si miestami protirečí, inde zahmlieva a vo svojej podstate provokuje. Slovom – je to ironická kópia súčasnej svetovej politickej scény.
Okrem volebného programu a agitačných aktivít mladej strany Jón Gnarr opisuje aj osobné pocity, zápasy, neistoty. Postupne sa kryštalizuje jeho postavenie v politickom spektre a čoraz viac si uvedomuje, že sa stáva politickým hráčom, voči ktorému voliči pocítili dôveru. A po úspešných voľbách odkrýva pred čitateľom politické hry, do ktorých je vťahovaný a musí im čeliť. Nesmieme však zabudnúť na morálny kódex v zmysle pravidiel slušného správania záväzný nielen pre spolupracovníkov Najlepšej strany, ale aj pre pracovníkov mestského zastupiteľstva. Domnievam sa, že takýto kódex realizuje väčšina strán politického spektra, avšak iba autor to nezakrýva. Príbeh Jóna Gnarra sa, samozrejme, nekončí. V prozaickejšej rovine sledujeme jeho úrad starostu, kontakty s investormi, zahraničnými politikmi a život jeho rodiny. Záver spovede netradičného starostu patrí jeho vyznaniu Islandu. Je to dojemná metafora, ktorá vypovedá o skutočnej láske Gnarra k svojej krajine, ako aj o politickej zrelosti tohto neobyčajného človeka.
