Recenzia
Silvia Ruppeldtová
03.11.2020

Ako veľmi bolí modernosť

Ivan Lesay: Topografia bolesti

Bratislava: Ikar, 2020

 

Jedným zo znakov literatúry posledných desaťročí je asi to, že stratila román. Postupujúca modernosť viedla k fragmentácii, ktorej okúzľujúco trblietavé čriepky sa rozsypali nad umeleckým prejavom akoby v túžbe prekryť možno neželaný paradox – že s moderným trieštením stráca silu generačnej výpovede. Topografia bolesti Ivana Lesaya, ktorá nedávno vyšla vo vydavateľstve IKAR, má obsah a rozmer takmer románový. A keďže výpoveď by mala mať na čo nadväzovať, aby mohla byť generačná, súčasnosť tu pôsobí ako spojivo medzi tým, čo bude, a tým, čo si myslíme a cítime, že nastane.

Vopred nezasvätený čitateľ, pravdaže, nemá ako vedieť, že ho vo výsledku čaká takmer epické rozprávanie. Na prvý pohľad aj na záložke knihy vidí tri príbehy, tri samostatné útvary, ktorých protagonistami je vždy niekto iný: Naďa, Jaro, Adam. Ponorením sa do čítania sa ponárame do súčasnosti, teda presnejšie, do naposledy prežívaných rokov tohto tisícročia, z čoho príbeh veľmi rýchlo usvedčia moderné technológie. Ale nie iba to. Prvá kapitola, teda pardon, príbeh, má názov Telo s dodatkom (podnázvom) pro-topia, čo zatiaľ – zatiaľ – nemá čitateľ prečo skúmať. Prvý topos na mape bolestí sa teda viaže na súčasnosť a na telo, v ktorom našu známu súčasnosť prežíva Naďa. V podstate taký normálny príbeh mladej ženy s trochu neurčitým, o to „normálnejším“ pozadím: študuje na vysokej škole, býva na internáte, mení brigády a džoby, nudí sa so „zotrvačníkovým“ priateľom a osciluje medzi svojimi krásnymi a vznešenými, no čoraz vzdialenejšími túžbami a snami na jednej strane, a realitou, ktorá ju núti akceptovať brutalitu každodennosti ako normu na strane druhej. Samozrejme, že nikdy netúžila stať sa sexuálnou pracovníčkou, samozrejme, že má radšej koncert klasickej hudby ako vyprázdnený svet internetovej anonymity; ako však má mladá žena prežiť so zdravým rozumom a uchovať si pevné zásady, keď zákony dravého kapitalizmu tlačia rovnako nemilosrdne ako veľké brucho nadržaného slintavého funiaceho šéfa, a požiadať o pomoc by mohlo znamenať prepad na ešte hlbšie spoločenské dno? Ako sa nezblázniť zo skutočnej tváre sveta, ak nie tak, že človek prijme jej pravidlá? A potom sú tu detaily: česká maminka, ktorá Naďu vychovávala sama, otec alkoholik dávno odišiel, no talent po ňom ostal – bol vraj novinár a Naďa má jeho slinu. Pod pseudonymami ňou píše brilantné sexuálne blogy. „Otec, zahrabaný hlboko v zákutiach jej podvedomia... po tom všem, po tom všem, co se mu stalo.“

Druhý príbeh sa volá Jazyk, podnázov u-topia, a my sa v ňom vraciame hlbšie v čase. Sme na prelome 80. a 90. rokov, agilné komunistické kádre sa menia na pravoverných kapitalistov, niektorí páchajú samovraždy, všetci sa strašne tešia na slobodu, ktorá sa všetkým vedno priamo pred očami syntetizuje s tvrdou menou a vtáčím bohom so slobodnými peruťami trhu šíreho ako vesmír; ešte nevieme, že sú z vosku. Kdesi nad Bratislavou stojí novinár Jaro, odmietajúci prijať nastupujúcu realitu. „Komu podľa teba patrí toto mesto?“ pýta sa ho kamarát a kolega Boris. Idealista Jaro cíti z kamaráta, ktorý sa začal venovať akémusi bližšie nedefinovanému „poskytovaniu právnych služieb“, perfídny závan smradu oportunistických prasiat hrnúcich sa k válovom „západného štandardu“. „Domy, podniky, všetko sa presúva z jedných rúk do druhých, rúca sa starý poriadok. Ty vidíš budovy, ja vidím ruiny. Mesto rozdrbané na kašu. Vlastne je to koláč. A ten koláč sa bude deliť. Teraz sa brúsia nože a čistia lyžičky.“ Ach, prečo len nebolo nad slnko jasnejšie, že pre drvivú väčšinu novej nomenklatúry má „sloboda“ presne tú istú definíciu, ako obyčajná filisterská nenažranosť? Áno, už je jasné, po kom Naďa z predchádzajúceho príbehu podedila svoj pisateľský talent i neukotvenosť v brutálnom svete, a je jasné aj to, „co se stalo“ s jej otcom po „tom všem“, aj to, prečo sa stal alkoholikom. Už je jasné, že príbehy v knihe nie sú poskladané naverímboha, len podľa generačných predelov; už je jasné, že tretia časť bude súčasťou tejto istej, na fragmenty popretŕhanej rodiny v spretŕhaných dejinách.

Jej hrdinom je Adam, príbeh má podnázov a-topia a názov Myseľ. Teraz, keď už vieme, že kniha je vlastne koncipovanou trilógiou, očakávame, že sa bude odohrávať v nejakej inej dobe. Ale ktorej? Žeby zabŕdnuť ešte hlbšie do minulosti, do čias Nadiných starých rodičov či sa ako k protikladu surovej privatizácie vrátiť ku kolektivizačným „démonom súhlasu?“ To nie je nutné – vystačíme si predsa s obavami o budúcnosť, tušiac defekty doby súčasnej. A tak Adamovou realitou je budúcnosť, tak trochu v atmosfére dystopickej science fiction, tak trochu film noir, tak trochu s očami Eddieho Constantina a Anny Kariny vo filme Alphaville Jeana-Luca Godarda. Sieťové agentúry, epopisky, kopa angličtiny, málo diakritiky, výrazivo s mnohými „master“, „global“ „rawball“ a kdesi vzadu za virtuálnou odcudzenosťou a sexuálnou hrubosťou ako nenápadná, no perzistentná kulisa, červená niť túžby po láske, po obyčajnom zemitom dotyku, po spojení rozfranforcovaného, ktoré sa niekedy vynára napríklad v podobe listov. Tentoraz starého otca vnukovi. Príbeh niekoľkých generácií sa uzatvára, franforce sa zbiehajú... je to však stále viac túžba ako skutočnosť.

Skutočnosť je krvavý rez šrapnelom, na topografii bolesti našich posledných desaťročí a budúcich perspektív sa utópia stratila. Až neskôr si možno čitateľ uvedomí, prečo sa utópia spája s Jarom a nie s jeho dcérou Naďou, ktorej príbeh autor označil ako protopiu. Ale čo je to vlastne protopia? Podľa severoamerického futuristu Kevina Kellyho je reakciou na utópiu, ktorá je len „nedosiahnuteľná fantázia“. Hoci je utópia pôvodne myslená ako ideál hodný nasledovania, i keď sa nám stále vzďaľuje, Kelly ju chápe ako niečo, čo stráca význam práve vtedy, keď sa vzďaľovať prestáva, keď sa dosiahne. Naopak, protopia je postupné a pomalé smerovanie vpred bez potreby asanácie štruktúr vytvorených pred nami, hľadania silou-mocou niečoho nového v čase, keď najnovším môže byť už len niečo časom preverené. „Dáždnik, ktorý mi pomohol udržať vieru a nádej v ľudstvo“.

Román Ivana Lesaya Topografia bolesti je takým dáždnikom, pod ktorý sa schovali bolesti niekoľkých generácií, ale určite najmä bolesť generácie, čo dostala do daru možnosť odžiť si tie dejiny diskontinuity na vlastnej koži, no v dobe šrapnelov modernosti stále nepodala ucelenú generačnú výpoveď. Niet pochýb o tom, že aj táto kniha je len pokusom o ucelenosť, pokusom o skutočný román, pokusom o navrátenie dôstojnosti a významu štruktúry, formy, tých prvkov tradičnosti, ktoré sme nemali a nemáme právo v mene progresu zatracovať. Ale je to pozoruhodný pokus a napriek zámernej a všade sa objavujúcej vulgarizácii sexuality, poukazovaniu na špinu, dezilúziu, hrubosť, zhovadenie zvyškov prejavov peknosti naozaj nejde o mapovanie chrapúnstva, ktorému sme prepadli a na ktorého opis použil začiatkom 90. rokov Peter Pišťanek cynizmus. Topografia bolesti je skôr obrazom melanchólie, smútkom za premárnenými príležitosťami; ale je to preto, že autorovi krása chýba, nie preto, že sa jej pragmaticky vysmieva.