Vyhľadávanie
Afonso Cruz: Knihy, ktoré zhltli môjho otca (Čudesný a magický príbeh Vivalda Bonfima)
Preklad: Zuzana Greksáková
Bratislava: Portugalský inštitút, 2020
Elias Bonfim má dvanásť rokov, keď vojde do sveta svojho otca Vivalda, ktorého nikdy nepoznal. Zomrel pred jeho narodením, keď sa natoľko pohrúžil do knihy Ostrov doktora Moreaua, že zmizol z hmatateľného sveta. Nežil pre nič iné než pre literatúru a tisícky a tisícky jej príbehov splynuli s jeho vlastným. Lebo človeka tvoria príbehy, nie DNA, svaly a kosti, ako konštatuje autor dielka Knihy, ktoré zhltli môjho otca, portugalský spisovateľ Afonso Cruz.
Elias teda na svoje narodeniny dostane kľúč od podkrovia s knižnicou, kde zmizol jeho otec, a takmer by sa z príbehov tiež nevrátil, keby ho do skutočnosti starostlivo a prísne nenútili vracať sa mama a stará mama. Ale čo to je tá skutočnosť? Vo svojej knihe Encyklopédia univerzálnej histórie z roku 2014 Afonso Cruz prostredníctvom postavy spisovateľa hovorí, že „presná realita neexistuje. Skutočnosť je oveľa viac to, čo cítime, než to, čo sa deje“. V našej subjektívnej realite je pravda o veciach taká, ako sa na veci pamätáme, môžeme si však spomínať aj na veci a svety, ktoré sme nezažili a nevideli na vlastné oči? Môžeme sa na iné reality rozpomenúť prostredníctvom dotyku, ktorý v nás zanechala pamäť našich predkov?
Afonso Cruz to istým spôsobom robí. Elias sa literárnymi príbehmi nepribližuje len svojmu otcovi, jeho spoznávaním a spoznávaním literárnych postáv uvažuje aj o sebe samom. Aj preto, že musí, aj preto, že chce, žije aj vo svete mimo kníh a v ňom je obklopený ľuďmi a vzťahmi, ktoré preverujú morálne a filozofické dilemy z kníh v praxi. Jednak rodina, jednak kamarát Bombo a spolužiačka Beatriz, do ktorej sú obaja zaľúbení. Keď sa jedného dňa Elias „vráti“ zo stretnutia so Sofiou Marmeladovovou a Raskoľnikovom, ktorý sa rozpomenie aj na stretnutie s Vivaldom Bonfimom a jeho synovi porozpráva svoj príbeh, ktorý už v Dostojevského románe nenájdeme, svojím nemorálnym správaním vlastne privodí smrť svojho cukrovkou trpiaceho kamaráta Bomba. A hoci niekde v inom literárnom priestore by sa mohli zdať dilemy vraždami posadnutého Raskoľnikova neporovnateľné so súťaživosťou dospievajúceho chlapca, ktorý ublíži kamarátovi, autorova presvedčivá subjektívnosť nás dokáže tak živo vrátiť do vlastného slnkom zaliateho a tisíckami tajuplných neistôt zmietaného detstva, až si uvedomíme, že aj miera toho, čo považujeme za väčšie morálne zlyhanie, je prevažne určovaná len a len tým, ako svoje dilemy prežívame.
Raskoľnikov je, pravda, len jednou z literárnych postáv, za ktorými nás Afonso Cruz zavedie a ktorých príbehy sú jednak previazané vzájomne, jednak s príbehom Eliasovho otca Vivalda a jednak so samotným Eliasom a jeho blízkymi. Text je rozdelený na množstvo krátkych kapitol, čo tak trochu vyvoláva pocit koláže, ktorou napokon príbeh ako mozaika detského objavovania je. Prvý román, ktorý Afonsovi Cruzovi na Slovensku vyšiel, bol Maliar pod kuchynským drezom (Tatran, 2014). Príbeh slovenského vojnového utečenca, skutočnej postavy maliara Ivana Sorsa, ktorého autorovi starí rodičia ukrývali vo svojej lisabonskej kuchyni. Cruz si však jeho románový príbeh vymyslel a plynule tak prepojil realitu so snami a predstavami. Podobným spôsobom postupuje aj v Knihách, ktoré zhltli môjho otca. Život nie je tragédia, skôr pestrá a oslepujúca mozaika uskutočneného, uskutočniteľného a možného, na ktorej nám hravosť a predstavivosť pomáha paralelne žiť mnohé osudy a ostávať v spojení s vlastnými predkami.
Príjemne tečúci text sa vďaka prekladu Zuzany Greksákovej (ktorá knihu doplnila aj o krátky rozhovor s autorom) číta hladko, len tu a tam by sme možno boli radšej prirodzenejším slovenským konštrukciám aj tomu, keby Eliasovi častejšie niečo zišlo na um, zdalo sa mu to alebo by to považoval, namiesto toho, aby mu to „prišlo“ ako rušivý žltý papierik z daňového úradu, kde pracoval Vivaldo Bonfim, do schránky.
