Vyhľadávanie
O najväčších vojnách sa učíme z učebníc dejepisu, no sú i také, ktoré si ľudia ešte pamätajú, lebo sú stále pomerne čerstvé. K nim patrí aj konflikt v Bosne a Hercegovine v 90. rokoch minulého storočia. Kniha Akoby si kameň jedla je zbierka reportáží z pera Wojciecha L. Tochmana, v poradí druhá z edície Prekliati reportéri. Poľský novinár nám predostiera to, čo naše oči nevideli a ani by radšej vidieť nechceli, ale vďaka mladému vydavateľstvu Absynt to môžeme čitateľsky zažiť.
Dej sa odohráva v rozpätí rokov 1992 až 2003. V období, keď vojna medzi národmi a etnikami ešte prebieha, aj po jej ukončení, keď pokračuje v dušiach pozostalých. Ako autor zdôrazňuje, v Bosne sa isté otázky nemôžete spýtať: „Ako sa má tvoj muž? Ako sa má syn?“ Nechcete predsa smútok pozostalých ešte zosilniť alebo vynášať rozsudky. Tochman je v jazyku skromný, na zobrazenie situácie mu postačia krátke, jednoduché vety. Vie, ako vygradovať napätie, či už je to len menovanie častí oblečenia alebo mien tých, ktorých telá sa nikdy nenašli. Nepotrebuje odborné výrazy a aj skratka tu nachádza svoje miesto.
Kniha je delená na kapitoly s prevažne jednoslovnými názvami, ako napríklad Mráz či Kúpeľ, no i tak nám spôsobujú zimomriavky. Obdobia v knihe sa menia. K starým postavám pribúdajú tie nové. Jednou z kľúčových je Ewa Klonowská, antropologička pomáhajúca pozostalým nájsť, poskladať pozostatky ľudských tiel a na základe DNA ich identifikovať. Aj my sa s ňou nachádzame v divadelnej sále, kam privážajú mŕtvych, cítime vodu, ktorá kvapká zo stropu. Čitateľ je jednoducho súčasťou príbehu. Autor s ním vedie pomyselný dialóg použitím opytovacích viet alebo frázou „uvidíme neskôr“. Opisuje nielen realitu, ale pre väčšiu autenticitu aj zdanlivo nepodstatné sny pozostalých. Odkrýva ich pocity tak, ako sa oni snažia odhaliť pravdu. Subjektívny autorský opis sa strieda s dialógom. Autor nám názory nevnucuje, ale stavia nás pred číre skutočnosti a činy.
Tenkú stostranovú knihu síce zhltnete na posedenie, no zanechá vo vás trvalejšiu ozvenu a reflexiu nedávnych udalostí. Na autorovu otázk u: „Načo ťaháte deti k mŕtvolám“ je odpoveďou: „Aby si pamätali“. A aby sme si aj my pomocou týchto prepracovaných reportáží pamätali tiež.
