Vyhľadávanie
Poľská spisovateľka a prekladateľka Weronika Gogola napísala knihu o Slovensku pre poľských čitateľov, ktorá má byť reportážnym výstupom. Pohráva sa s myšlienkou ukázať susedov a ich krajinu v čo možno najzaujímavejšom svetle a zároveň tak trochu odôvodniť, prečo sa pre ňu stalo Slovensko finálnou destináciou. Po prečítaní knihy sa tu však problematickým stáva nielen žáner reportáže či naratívny štýl, ale aj vykolíkovaný zámer knihy či zvolené témy.
Ufo nad Bratislavou osciluje medzi väčšími okruhmi od slovenskej politiky posledných dekád (mečiarizmus, vláda bývalého premiéra Roberta Fica, zvolenie súčasnej prezidentky Zuzany Čaputovej, výskyt ĽSNS v parlamente a i.) cez „veľké“ dejiny (SNP, deportácia Židov zo Slovenska, maďarizácia), historické osobnosti (Juraj Jánošík, Svätopluk, Pribina, Milan Rastislav Štefánik), problematiku menšín, architektúru (chátrajúce technické pamiatky, stavba Mostu SNP, zánik neologickej synagógy v Bratislave a pod.) až po folklór (výroba čepcov), (pop)kultúru (tvorba muzikálu o poľskom pápežovi) a televízny brak (úspech relácie Zem spieva).
Gogola si tak vzala do rúk ohromujúce množstvo informácií. Tie sa pokúša na pomerne malej ploche dávať do súvislostí – minulosť Slovákov ako národa, ktorý netvoril svoje dejiny, ale nechával sa nimi iba strhnúť – a súčasne prepájať kolektívne traumy s prítomnosťou a tým, ako sa nielen „občiansky“ susedia Poliakov správajú. Kapitoly pôsobia „na prvú“ dobre a konzistentne pre vytýčenú cieľovú skupinu, no pri bližšom pohľade vyvolávajú skôr dojem unáhlenosti a pocit neistoty v pochopení, v akých mantineloch sa vlastne autorka chce pohybovať.
Nedá sa uprieť fakt, že v knihe sa pracuje so zdrojmi na vecnej úrovni svedomito, ale jej najlákavejšia časť spočíva paradoxne skôr v autorkinom humore a zvedavosti, ktorých je, bohužiaľ, v texte menej ako viac. Narážky a popkultúrne odkazy od Šialeného Maxa cez Hry o tróny až po Mestečko Twin Peaks sú trefné a nechcene pripomínajú glosy zo 60. rokov minulého storočia, ktoré v časopise Mladá tvorba uštipačne komentovali stále sa opakujúci problém s národnou traumou Slovákov ako obete vo víre veľkých dejín. Jej popis tvorby muzikálu o pápežovi Jánovi Pavlovi II. na pôde Divadla Andreja Bagara v Nitre či priebehu Medzinárodných majstrovstiev v kopaní hrobov, v ktorých sa stretnú zástupcovia Česka, Slovenska, Maďarska a Poľska, sú oproti ostatným politicky či historicky nasýteným kapitolám podané ľahko a ponúkajú to, čo prvotne titul v anotácii sľubuje – pohľad na aspekty krajiny, ktoré autorku lákajú, a zároveň úsilie hľadať seba a svoju národnú identitu na pôde iného štátu.
Gogola upútava čitateľa skôr v polohe nadšenej pozorovateľky než precíznej a dôkladnej reportérky, zvlášť ak ide napríklad o tému kúpania, saunovania Slovákov, fenomén „surfera“ Štefánika či osobnosť Jánošíka, ktorý pri jej pátraní vystupuje ako „antihrdina“ s cieľom bohatým brať a chudobným nedávať. Otázne teda ostáva, či by niektoré segmenty Ufa nad Bratislavou ako „pokusu presvedčiť Poliakov, že stojí za to aspoň trochu prejaviť záujem o našich južných susedov“ boli formálne možno pôsobivejšie na inej platforme než zošnurované vo vybranom žánri knižnej reportáže. Niektoré úseky kapitol knihy si to totiž vyslovene pýtajú, či už ide o začlenenie kusov piesní, filmov (Obchod na korze) a
dokumentárnych filmov (Mečiar, Štefánikove vlny, COOLTÚRA), relácií, popisov fotografií, návštevu lokácií (Liptovská Mara, Balaton, Jadran) alebo napríklad deskripcie grafík (Čierne diery).
Pre domáceho čitateľa je kniha reportáží Ufo nad Bratislavou zrkadlom, v ktorom sa pozeráme väčšinu času na vlastnú frustráciu, znechutenie a smútok zo spoločenského vývoja krajiny. Zároveň v nej badať sociálne či kultúrne paradoxy a absurdity Slovenska, o ktorých však už vieme a poznáme ich. Napriek tomu sa Weronika Gogola díva láskavo, ústretovo, s veľkou dávkou entuziazmu a vtipne na báze komparácie dvoch blízkych národov.
Weronika Gogola: Ufo nad Bratislavou
Preklad: Alexander Horák
Bratislava: Absynt, 2022
