Vyhľadávanie
Walter Benjamin napísal eseje pod názvom Aura a stopa v období pred druhou svetovou vojnou. Aj fakt, že jeho texty sa začali do slovenčiny prekladať až v 90. rokoch, je dôkazom, že jeden z najvýznamnejších predstaviteľov frankfurtskej školy myslenia sformuloval nadčasové dielo.
Esej Umelecké dielo v epoche svojej technickej reprodukovateľnosti dokáže aj napriek svojej relatívnej stručnosti stále priťahovať pozornosť nielen v akademických kruhoch ako povinná literatúra modernej estetiky a politickej kritiky. Jedným z bodov, kde technická reprodukcia predbieha originál, je, že kópiu diela dokáže dostať do situácií, do ktorých sa to originálu nedarí. Stáva sa to napríklad vtedy, keď kópia prichádza priamo k divákovi, poslucháčovi, namiesto toho, aby ten vyhľadal originál: „Katedrála opúšťa svoje miesto, aby ju mohol vnímať milovník umenia vo svojej pracovni, zborové dielo predvádzané v sále alebo pod holým nebom si môžeme vypočuť v izbe.“ Aura diela je však to, čo vyzdvihuje originál nad jeho kópiu, a teda nemôže byť produkovaný vo veľkých množstvách. Technickou reprodukciou sa totiž aura – pojem uctievanej, nadpozemskej krásy – vytráca.
Po víťazstve nacistov v roku 1933 Benjamin emigroval z Nemecka do Paríža. A aj keď francúzsku metropolu nazýva hlavným mestom 19. storočia, dá sa povedať, že Paríž bol pupkom Európy ešte aj v čase jeho pobytu. V ďalšej eseji autor rozoberá najvýraznejšie prvky architektúry mesta a všetkých druhov umení, ktoré sa v ňom zrodili (film, fotografia), alebo k jeho sláve výrazne prispeli (maľba, literatúra). Každá doba sa zaoberá tým, čo je a čo nie je umenie, a aká je jeho úloha. Benjamin v 30. rokoch hovorí: „Umenie, čo začína pochybovať o svojich úlohách a prestáva byť ‚neoddeliteľné od užitočnosti‘ (slovami Baudelaira), musí vyhlásiť svoju novosť za najvyššiu hodnotu.“ Po druhej svetovej vojne sa aj vďaka takýmto myšlienkam, na ktoré mohli nadviazať ďalší kritici, Benjamin stal povinným čítaním takmer všetkých odborov humanitných vied.
Je však škoda, že vydavateľ v edícii Filozofia do vrecka nehľadal nové, doposiaľ nepreložené eseje Waltera Benjamina (a také by sa našli, napríklad Korešpondencia, Mýtus a násilie či jeho dielo o Baudelairovi) a zozbieral texty, ktoré už boli vydané pod názvom Iluminácie alebo časopisecky.
