Vyhľadávanie
Ivan Štrpka: Básne I., Levoča – Levice, Modrý Peter - KK Bagala 2008
Ako báseň – rébus, báseň – dobrodružstvo, cez ktorú sa spoznáva nielen autor, ale i čitateľ, označil Dušan Mitana vo svojom liste uverejnenom v Mladej tvorbe v roku 1965 poetické výstupy skupiny Osamelí bežci. Stal sa tak jedným z prvých pozorných čitateľov, ktorý si všimol, že so slovami v ich básňach je to akési zvláštne, že hľadajú svoje dotvorenie práve pre svoju náznakovosť a efemérnosť.
Hoci sa vo svojich manifestoch, Návrat anjelov a Prednosti trojnohých slávikov, mladícky spupne vymedzovali voči takmer celej literárnej tradícii i zaraďovaniu do čítaniek, ako to už zvyčajne býva, I. Laučík, P. Repka aj I. Štrpka si o pár desaťročí neskôr našli miesto v každej kvalitnejšej publikácii o slovenskej poézii. Hoci sa o ich tvorbe vie vďaka tomu pomerne mnoho, priama skúsenosť z čítania ich poézie absentovala, keďže reedície raných kníh sa akosi stále nekonali. Nové súborné diela vyšli iba nedávno, vďaka iniciatíve vydavateľstiev Modrý Peter a KK Bagala. Po výberoch z tvorby Ivana Laučíka a Petra Repku zhodne pomenovaných Básne, vyšli pod rovnomenným názvom, avšak s označením I. i s prísľubom pokračovania, aj prvé štyri zbierky Ivana Štrpku (Krátke detstvo kopijníkov, Tristan Tára, Pred premenou, Krásny nahý svet a ďalšie básne z konca 60. a začiatku 70. rokov ).
Ivan Štrpka sa od začiatkov svojich časopiseckých vystúpení vyjadroval nielen poéziou. Ako najaktívnejší teoretik bežcov neustále poukazoval na fakt, že slová sú nepresné, nedostačujúce; snažil sa vypátrať, čo ich prekračuje, čo sa ukrýva v samej hlbokej podstate každej ľudskej bytosti, nepoznačenej, ako to sám kdesi pomenoval, „afektovaným estétstvom“. Na celom spore tvorcu s jazykom vyznieva paradoxne fakt, že jazyk je nevyhnutný pre báseň a slová sú v konečnom dôsledku jedinou možnosťou, ako aspoň čiastočne artikulovať myšlienky.
Tento spor poznamenáva i jeho básnickú tvorbu. Cez zamlčiavanie rovnako ako cez slová, vety, motívy s rozptýleným významovým spektrom (nezriedka bez jasného denotátu) smeruje k pocitovosti, zážitkovosti. Má však i druhú, zriedkavejšiu polohu: v opisnosti, „zápisoch“ či spomienkach zbásňuje empirickú skúsenosť.
V debutovej zbierke Krátke detstvo kopijníkov dominuje prvá poloha. Svet detstva sa u neho nestáva iba etapou na životnej ceste, je pocitom, ktorý na hranici dospelosti môže nenávratne vyprchať, alebo v nás zostať v takmer neuchopiteľnej podobe. Motívy detsky bezbranného princa, jeho nepriliehajúceho brnenia, armády, kopijí; farebnosť, vytvárajúca zaujímavú, akoby hmlovinou zahalenú atmosféru, prelínanie siluet, obrysov, udalostí, príbehov či útržkov, to všetko neraz pôsobí dojmom, akoby sa čitateľ v básňach strácal a jeho čítanie bolo vždy prvotným, fascinujúcim dobrodružstvom na mape pokrytej cestami, cestičkami, jasnými bodmi miest, ktoré ale súhrnne nevedú k nijakému presnému cieľu, sú tu pre samotný úsek, ktorý treba prekonať, aby sa v hmle, dyme bez jasných signálov mohol roztvoriť nový smer.
Štrpka však nezabúda ani na hravosť, humor, iróniu – prostriedky provokácie i slobody v neslobode, cez ktoré postihuje na jednej strane najrôznejšie spoločenské determinácie, neraz nelogické a scestné, ktoré nedovoľujú vyjadrovať sa priamo a otvorene, ale i servilnosť tých, ktorí bez námietok počúvajú. Tieto aspekty každodennosti predstavil v Tristanovi, zaujímavej „postave“ slovenskej lyriky, ktorá v celej svojej rozmanitosti zastupuje opäť a znova práve pocit slovom nevyjadriteľný, stojaci na pomedzí smiechu a plaču, keďže od jedného k druhému nie je veľmi ďaleko. Jeho pendant môžeme azda nájsť vo všetkých tárajoch. Veď kto môže lepšie upozorniť kráľa na to, že je smiešny, než postava šaša, bláznivého táraja či papagája – svojím zjavom komická a nedôveryhodná, no zväčša kruto pravdivá.
Básnikove opakujúce sa motívy poslov, bábok, zrkadla, lampy, prázdnej dlane, bledej ruky, ktorá sa pokúša uniesť čin, máp či kartografov, sa snažia poukázať na dôležité veci nevystihnuteľné v reči. V čom teda spočíva sila Štrpkovej poetiky, keď jeho básne unikajú jednoznačným definíciám, nie je možné ich uchopiť, pretože sa zdá, akoby prechádzali tými pomyselnými okami v sieti, o ktorých Štrpka-teoretik píše? Básnikovým vrstvením, viacvýznamovosťou či juxtapozičnosťou zostáva v čitateľovi neraz naozaj iba čosi nejasné, nepresné, čo nie je schopný rekonštruovať dokonca ani len do približného tvaru. Práve tým však dokáže autor i v dnešnom čitateľovi jeho vtedajších básní vyvolať zaujímavé zážitky, atmosféru či zamyslenia sa nad jazykom, ktorým sa hovorí o etike, slobode, pravde, čine či morálke, hoci tieto slová sú nami, ktorí ich vyslovujeme, neraz významovo úplne vyprázdnené.
Veronika Rácová
