Vyhľadávanie
Bratislava, Ars Poetica 2010
Ťažko uveriť skutočnosti, že od vydania knižného debutu Ivana Štrpku Krátke detstvo kopijníkov (1969) uplynulo vyše 40 rokov. Štrpkove básnické napredovanie neviedlo cez otvorené cesty, prispeli k tomu aj normalizační rozhodcovia, ktorí ho odsúvali za okraj bežeckej dráhy. Po roku 1989 jeho spontánny dych mohutnie a preniká do hlbočín slobodného sveta.
Najnovšia básnická knižka Veľký dych: Psychopolis, tenký ľad prekvapí názvom aj rozsahom. Na dvestostranovom priestore sa stávame spoluúčastníkmi búšiaceho maratónskeho tempa bez príznakov očividnej krízy. Beh ani teraz nie je o cieli, ale o poznaní, o premenlivosti pamäti, o zotieraní limitov, o odkrývaní pozadia. Časté motívy tieňových zoskupení sú snímané ako samostatné úkazy rovnocenné so svetlom, nie len ako dôsledok jeho odrazu. Tieň nemá iba status dopovedania, ale plnohodnotnej výpovede: „pri horúcom múre / veľký tieň stromu pomaly vstupuje / do tieňa hlavy.“ Básne sa radia v tesnom závese za sebou bez bielych oddychových miest. Zážitková turbulencia si vyberá techniku filmovej koláže, jej prekrývania, tónovania, zrýchľovania a spomaľovania, nikdy však úplného zastavenia. Neomylný inštinkt filmového strihu nás vracia do roku 1950 a 1953 s mrazivou gnómou: „ľudia miznú“. Hneď v úvode Štrpka nikoho nenecháva v pochybnostiach: „nerozumiem / tým výjavom a dianiu na povrchu“. Viac ako povrch ho vťahuje pohyb pod ním, jeho tikajúci rytmus, vírenie svetla a súmračných otázok. Štrpka sa neuspokojí s ustálenou platnosťou statického javu, vždy ho vyvráti: „možno, že prší“. Mikroskopickým odkrývaním skutočnosti obnažuje latentné hmýrenie, zanikanie a obnovovanie. Exaktnosť fyzikálnych procesov potvrdzuje každým slovom zakomponovaným do významového celku. Klasický proces vnímania už nepostačuje. Dáva prednosť prieskumnému ponoru na hranici dotyku a intuície. Odmieta bezpečnú hrúbku ľadu, jeho príklon k tenkej komunikačnej vrstve je prirodzeným vyústením. Riziko prelomenia nepredstavuje akútnu hrozbu, prístup k jeho dnu je životnou neodvratnosťou. Bratislavské (slovenské) reálie sú zachytené presnou skratkou kritického nadhľadu. Prepája ich Paríž, Rím, Lisabon, Korfu, Patmos. Vynikajúcou sondou do otvorených kapitol našej spoločnej minulosti je báseň Ten skvelý popol konca (monarchie) pripísaná Karlovi, kniežaťu Schwarzenbergovi. Cez výpoveď osobného ladenia pokrýva dejinnú vzorku stredoeurópskych zvratov 20. storočia.
„Všade tu cítiť / horúcu pôdu, tenký ľad“ vecne konštatuje Štrpka poukazujúc na kontroverzný nález prestupujúcich dní. Pevniny a moria sa zlievajú a rozostupujú s nevídanou rafinovanosťou. Náš „plynúci a rozostrený svet“ sa už nedá prijímať so všeobecne zrozumiteľnou ostrosťou, tak ako ho predkladá zrýchlený pulz médií. Štrpka prinavracia ich plávajúcim kontúram zmyslovú priezračnosť. Byť účastníkom takejto výpravnej expedície sa neodmieta za žiadneho počasia. Je presvedčivým dokladom prekonávania ľahostajnosti a cynizmu v každej odumretej sekunde.
