Knihu Ladislava Hrubého Biele deti na úteku uviedli v januári do života perím. Námet na ňu zbieral autor na potulkách po svete počas stretnutí s ľuďmi a ich osudmi. Literárny kritik A lexander Halvoník autora označil za „jedného z najtalentovanejších kysuckých spisovateľov“. Tak isto téma „mladí ľudia bez budúcnosti“ vo mne vyvolala záujem a moje očakávania boli pomerne vysoké. Či sa naplnili, napovedia nasledujúce riadky...
Dej novely sa odohráva na kysuckých kopaniciach a čiastočne v Žiline. Príbeh má dve časové roviny spojené s postavami Viktora, tridsaťročného vodcu žilinskej partie, a Marcela, nedávno vyučeného drevára. Viktor so svojimi kumpánmi pácha rôznu majetkovú trestnú činnosť.
Marcel, ktorého otec vyhodil z domu, prespáva v opustených chatách. Ich cesty sa zhruba v druhej tretine knihy pretnú. Ostatní členovia Viktorovej partie, ako aj ďalšie postavy (napr. Marcelove sestry či jeho strýko a stryná Brniakovci) nemajú v novele väčší priestor, pôsobia však autenticky. Autor slovami Marcela do deja často vstupuje svojimi úvahami o hľadaní zmyslu života a ľudskosti, otázkami morálky, slobody a zodpovednosti za svoje činy na pozadí prebiehajúcej hospodárskej krízy a nezamestnanosti najmä mladých ľudí. Viktor sa vracia v spomienkach k pobytom v liečebniach a autor v jeho postave opäť prezentuje svoje názory na postavenie človeka v spoločnosti. A práve úvahy hlavných hrdinov pokladám za „kameň úrazu“. Autor chcel prostredníctvom nich prezentovať svoje názory na dnešnú spoločnosť, ale ich vyjadrovanie je príliš premúdrené. Ako-tak by sa dalo uveriť Viktorovi, ktorý má tridsiatku za sebou a vyštudovanú vysokú školu. Marcelove úvahy sú však už evidentne názory človeka, ktorý má vyššie vzdelanie i vyšší vek ako on: dnešní mladí ľudia takto nerozprávajú.
Dej je síce predvídateľný, no napriek tomu som sa pristihol pri tom, ako držím Marcelovi palce, nech všetko zvládne. Jeho úvahy sú moralizátorské, ale v jadre pôsobí ako dobrý človek. Napriek nedostatkom i značnej miere pátosu hodnotím dielo kladne.