Vyhľadávanie
Ján Zambor: Brána
Kordíky: Skalná ruža, 2020
Kniha je po každej stránke pekná, editorsky (R. Jurolek, J. Kuniak) zaujímavá, a keď prirátame jej grafickú úpravu (J. Kudlička, J. Kuniak) a kresby (ilustrácie Ľudovíta Hološku), tak je aj vysoko estetická.
Zbierka sa člení na dve nielen kompozičné, ale aj obsahové časti. Prvá je zakotvená najmä na východoslovenskom vidieku, zdá sa, že priamo v básnikovom rodisku. Spájajú sa v nej spomienky na detstvo a osobitne na mamu, no je v nej už aj nežnosť a krása prírody a tento dôležitý motív sa tiahne takmer cez všetky básne knihy. V druhej časti je zvláštnym spôsobom zachytená tragédia celého spoločenstva ľudí, osobitne niektorých jednotlivcov v zlomových historických obdobiach. K tomu Ján Zambor „využil“ známe i menej známe postavy – osobnosti, ktoré ho niečím zaujali ako percipienta a ako literárneho vedca a prekladateľa.
Autor využíva myšlienky či akýsi odkaz tvorby viacerých mysliteľov, literátov a filozofov, aby aplikoval ich posolstvo alebo ho staval do protikladu s dnešným svetom. Tak je to pri španielskom básnikovi, esejistovi a prekladateľovi J. A. Valentem alebo pri J. A. Komenskom („Labyrint sveta a raj srdca. Podľa Jana Amosa Komenského“). Táto báseň obsahuje v sebe negatívny obraz súčasnej doby, ako v nej „prekvitá umenie zakladania masiek“, ako sa „nekriticky presadzujú novoty a zmeny“, „ako sa mozgový potenciál ľudí využíva/ na nepretržité vymýšľanie čoraz zložitejšieho sveta/ s márnymi, nadbytočnými starosťami.“ (s. 87)
Zambor necháva blúdiť labyrintom „postavu“ pútnika, ktorý „hľadá/ cestu domov,/ do domu svojho srdca“, napokon predsa len „znova vstupuje do haravary sveta.“ (s.89) Báseň (datovaná rokom 2020) má silný psychologický podtón a kritický pohľad na súčasnú dobu a človeka v nej. Iná báseň (s. 75) má motto „... umierame s menom. Octavio Paz“. Opäť ide o autora, ktorého Zambor úspešne preložil a dôsledne a zaujímavo o ňom teoreticky písal. V básni na malej ploche s drobným, ale silným motívom vyslovil vari celú tragédiu druhej svetovej vojny, osobitne osudy židov. Ide azda o jeden z najsilnejších miniatúrnych textov s touto problematikou v našej literatúre. Pomocou pars pro toto vyjadril osud všetkých, ktorých „Presný počet odšikovaných/ ani ich rodné mená/ nepoznáme.// A meno mal každý z nich... (s.76) Pôsobivé sú tu aj prvky východoslovenského nárečia.
Ivan Krasko: Eli, Eli, lema sabakhtani? (Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?) – ide o dlhú báseň s epickou formou, v ktorej sú prozaické vsuvky a to vytvára veľmi objavnú kompozíciu. Zambor túto báseň vytvoril na základe Kraskových konceptov jeho nedokončenej básnickej skladby. Ranený vojak 1. svetovej vojny v poli pod krížom – Božou mukou – blúzni a to vydáva svedectvo o realite vojny a utrpení vojakov v nej. „Rozpráva“ to akoby Kristovi. Vojakovo posolstvo v stave striedavého bezvedomia a halucinačného vedomia má však neobvyklé posolstvo – je v ňom to, o čom sa zvyčajne vo vojnách a o vojnách nesmie hovoriť. Báseň má ešte aj zvláštny kompozičný rozmer – ide v nej o istým spôsobom dialóg s Kristom, prechádzajúci aj do sna, z ktorého vojak precitne v nemocnici. Tam „Spomenul si na Fiodora Michajloviča Dostojevského: Niečo lepšie, ako je Kristus, si nevymyslíte.“ (s. 73)
Ako dobrý znalec Ivana Kraska sa k nemu vracia i v básni so zvláštnym, nezvyčajným názvom Kräääää a nezvyčajnou kompozíciou, v ktorej sa spája minulosť – obdobie, keď Krasko pôsobil v Kloboukoch, a v tom istom priestore je obraz súčasnosti. Báseň je popretkávaná motívmi typickými pre Kraskovu poéziu. Treba sa ešte zmieniť o nepriamom venovaní básnikom, ktorých Zambor prekladal alebo sa nimi zaoberal, písal o nich. Okrem spomenutého Kraska sú to najmä J. Hollý, M. Bašó a Y. Bonnefoy.
Od čias oboch vojen myšlienky Zamborovho lyrického subjektu prechádzajú do ďalších rokov, poznačených bezprávím, prenasledovaním, krutosťou, väznením i zbytočnou smrťou. Jáchymov („Podľa dokumentárií Rudolfa Dobiáša“), s. 77, bývalá Juhoslávia stvárnená cez pohľad na jej prírodu („Toto miesto akoby vyňaté z priestoru/ v tento deň akoby vyňatý z času“, s. 80 – to v roku 2016.) Lyrický subjekt však pokračuje: „Ako však, /ako vypnúť/ nedávnu krv a/ des?“ (s. 81) Básne prinášajúce nepokoj, v ktorom sa človek v dnešných časoch akoby už nedokázal orientovať a nájsť východisko, kompozične vyvažuje zaradením veršov s prírodnými motívmi, v ktorých jemne zaznieva aj kritika: „Prísľubne prisnežilo./ Ľahká bavlnená tkanina zastrela/ ťaživé tmavé./ No cesta pod ňou je stále/ zľadovatená.“ (s. 91)
Zaujímavé sú básne, v ktorých sa prelínajú spomienky z minulosti, osobitne z detstva a dojmy z poézie, ktorú Zambor prekladal (napr. Jesenný večer, s. 60). Veľmi často ide o motív matky s nostalgiou za ňou. Pominula sa, zlatožlté kvety z maminej predzáhradky presadili na druhý koniec Slovenska – „Ó, žiara/ premáhajúca diaľku/ upokojujúca/ nabíjajúca“ (s. 62 – 63). Spomienky na detstvo a mladosť na dedine (napr. Originály, s. 53), návšteva po rokoch v rodisku, kde „Divá vegetácia chce opanovať priestor/ hier môjho detstva, dlhých rozlúčok, návratov späť.“ (s. 64)
Ján Zambor – obyvateľ veľkomesta – je dušou vidiečan, rozumie dedine a prírode. Je uchvátený jej zázračnosťou, jej zákonitosťami, jej systémom, samozrejmosťou a vľúdnosťou, neporušenosťou mimo ľudských sídel. Napĺňa ho pokojom, ale vyrušuje ho, ak pri detailnom pozorovaní objaví jej zranený kus (vybetónované plochy, násilné „pohromy“ spôsobené ľudskou činnosťou). Prírodu aj personifikuje, časté sú motívy stromov a vtákov, oslavuje plod vlašského orecha, v ktorom je srdce, zaujme ho osamelý strapec hrozna, mazná sa s jednoduchou prácou v prírode, ako je zhrabávanie lístia, ktoré ho naladí poeticky, blúdenie prírodou (napr. Poučný príbeh o blúdení, s. 20) má silný symbolický tón („Kráčal som po nej slobodne ako nikdy.“ s. 21).
Básne zasvätené iba prírode majú aj zvláštnu kompozičnú výstavbu, sú v nich výborne odpozorované pohyby a deje. Napohľad sú stvárnením bežných samozrejmostí, ale do ich podtextov vtesnal hlboké, dôležité myšlienky i neživé predmety a pozitívnu činnosť človeka (báseň Brána, s. 16), pri ktorej ožíva. Do detailov prírody vkladá detaily pri pozorovaní ľudí, a tak sa básne stávajú aj dôležitými psychologickými štúdiami. Z prírody ročnými obdobiami a časom ubúda, čo je choré, nevládne – to odumiera. Tu hľadá a nachádza analógiu s ľuďmi, osobitne je to postava matky („Po skončení návštev/ nás predsa len/ mdlým/ len-akoby-pohľadom/ vyprevádza -–-/ A aká je tá rozlúčka ...!/ Nijaké posolstvá// iba nemohúcnosť/ a bolesť.“ s. 50).
Celá táto Zamborova zbierka má zvláštnu a systémovú sémantickú kompozíciu, keď sa lyrický subjekt pohybuje na osi: detstvo (v spomienkach), čas zrenia a nadobúdania i vydávania znalostí a napokon reflexie v rokoch vrcholiacej žatvy, ba až jesene a budúcej zimy života. Pritom usporiadanie básní v knihe nie je chronologické, hoci sú datované.
Kniha Jána Zambora sa končí akýmsi „návodom“ pre človeka, o čom svedčí záverečný verš: „Máš čo robiť.“ (s. 94)
