Vyhľadávanie
Dušan Kováč: Bratislava 1939 – 1945. Mier a vojna v meste
Bratislava, Albert Marenčin Vydavateľstvo PT 2006
Ako sa žilo v hlavnom meste mladého malého štátu, ktorý sa zrodil pod mocipánskou rukou, v tom čase nazývanou „ochranná“, mocného, ba všemocného suseda – Veľkonemeckej ríše a takmer celú svoju existenciu prežil vo vojnových časoch? Na túto tému sa viac či menej otvorene a najmä veľmi polarizovane diskutuje už od konca druhej svetovej vojny.
Popredný slovenský historik Dušan Kováč vidí bratislavský život za vojnovej Slovenskej republiky diferencovane, v jeho mnohorakých a rozporuplných reáliách. Predovšetkým nemôže obísť niektoré veľké nevýhody, ktoré mesto postihli bezprostredne po Mníchovskej dohode a potom po Viedenskej arbitráži, teda ešte pred vznikom slovenského štátu. Bratislava sa ocitla priamo pri štátnej hranici, ktorá sa tiahla stredom Dunaja, a jediný most v meste bol spolovice nemecký. Takpovediac vládna budova na slovenskom nábreží bola na dostrel aj ľahkých nemeckých zbraní, čo tiež malo svoj symbolický význam. Mesto prišlo o veľkú časť svojho zázemia na západe (Devín) a na východe (Žitný ostrov) a so svojím skromným okolím vytŕčalo z ostatného slovenského územia ako ľahko oddeliteľný výčnelok. A predsa to bolo mesto so svojím vlastným životom zvykajúce si aj na to, že je hlavným mestom formálne samostatného, aj keď úplne závislého štátu.
V takom meste sa všetko nemohlo javiť inak ako rozporuplne. Napríklad obyvateľstvo mesta podstatnejšie nevzrástlo, zato sa výrazne slovakizovalo. Ale za akú cenu? Predovšetkým na úkor „odídených“ Čechov a deportovaných Židov. Prvé roky samostatnosti znamenali aj stavebný rozmach, budovala sa infraštruktúra mesta, ale aj náhradné objekty, najmä športového a rekreačného charakteru, o ktoré Bratislava prišla stratou Petržalky. Mesto v cudzích návštevníkoch vzbudzovalo svojím zásobovaním aj spoločenským životom dojem blahobytu, najmä v porovnaní s nemeckými a českými mestami. Tento blahobyt sa týkal (ako v každom meste) len časti Bratislavčanov a s pokračujúcou vojnou sa čoraz väčšmi zmenšoval.
Človek však nie je živý len chlebom, túži aj po kultúrnych a duchovných statkoch. Aj v tejto sfére bol bratislavský život plný rozporov. Predovšetkým sa výraznejšie prejavil jeho slovenský charakter, vytvorili sa školské a kultúrno-vedecké inštitúcie, ktoré mestu a Slovensku chýbali, vytvorili sa umelecké diela s trvalou hodnotou bez ohľadu na dobu vzniku. Súčasne sa však v autoritatívne a postupne totalitne riadenom štáte čoraz väčšmi uplatňovali zákazy a príkazy obmedzujúce slobodnú tvorbu, resp. preferujúce „spoločenskú objednávku“ predstaviteľov režimu. K slovu prichádzali najrôznejšie oficiálne slávnosti, ktorých bolo hojne a v mnohom pripomínali podobné slávnosti v ére nasledujúcej červenej totality.
Bratislava ako mladé hlavné mesto mala ambíciu budovať si postavenie medzinárodne uznávaného mesta, napr. aj Dunajskými veľtrhmi a prijímaním zahraničných návštev na rôznej úrovni, no vojna veľmi rýchlo zredukovala medzinárodné kontakty Slovenska na spojencov a vazalov Nemecka, v lepšom prípade na neutrálne štáty. Po jasnej deklarácii Spojencov, že vojnový zápas s nacistickým Nemeckom sa vedie aj za obnovenie Československa, ešte väčšmi sa zdôraznila bezperspektívnosť, a teda aj medzinárodná izolovanosť vojnovej Slovenskej republiky a jej hlavného mesta.
Istým šťastím Bratislavy bola pomerne dlhá neprítomnosť priamych vojnových udalostí až do prvého bombardovania mesta v júni 1944. Dokonca aj potom pretrvávala istá ilúzia pokoja a „normálnosti“, o ktorú mesto definitívne prišlo na jar 1945, keď po krátkych no intenzívnych bojoch získala mesto Červená armáda a Bratislava začala písať takmer polstoročnú históriu ako „nehlavno-hlavné“ mesto Slovenska v obnovenom Československu.
Milan Zemko
