V umení sme boli svedkami už mnohých súpe
rení. K tým najzaujímavejším, no dodnes nie
veľmi dôkladne prebádaným, nepochybne patrí aj
rozkol medzi ruskými autormi Ivanom Buninom
a Vladimirom Nabokovom. Tento dramatický prí
beh vzájomného konfrontovania zachytil v publi
kácii Bunin a Nabokov (Vydavateľstvo Spolku slo
venských spisovateľov 2015, preklad Miloš Ferko)
ruský spisovateľ a literárny vedec Maxim D. Šrajer,
ktorý pre svoje názory strávil takmer desať rokov
vo vyhnanstve. Neskôr emigroval do USA, kde sa
stal súčasťou bohatej ruskej literárnej komunity.
Pocit spriaznenosti so svojimi kolegami v ňom vy
volal nutkavú potrebu dôkladnejšie preskúmať
vzájomný vzťah dvoch velikánov.
Na fenomén, o ktorom hovorili už v 30. rokoch
20. storočia kritici Kuprin, Struve, Fedotov i Cho
dasevič, nadviazal dvadsaťročnou prácou. Bádanie
začal v Ruskom archíve Leedskej univerzity, kde ho
základné materiály nasmerovali na ďalšie pátranie
do Prahy, Washingtonu a New Yorku. Aspoň čias
točne chcel Šrajer nahliadnuť do zložitého spektra
vzťahov týchto dvoch géniov, ktoré sa vyvíjalo od
spriaznenosti až k súpereniu. V roku 1921 sa začal
prvý kontakt dovtedy neznámeho básnika Naboko
va, prezývaného Sirin, s už uznávaným klasikom
ruskej literatúry Ivanom Buninom. Ich vzájomnému
stretnutiu predchádzalo vyše dvanásť rokov ko
rešpondencie, ktorá je dnes cenným zdrojom po
znatkov. Rekonštrukciu zmien vzťahu medzi oboma
spisovateľmi ďalej dotvárajú informácie z denníkov
a dobovej tlače, ako aj vyjadrenia podporovateľov
a blízkych príbuzných. Podstatná časť tohto skutoč
ného príbehu stojí práve na transformácii vzájom
ného obdivu na pocity podráždenia, odcudzenia,
ba až odporu. Keď sa Nabokov stal slávnym, už ne
mohol a nechcel vnímať Bunina ako svojho učiteľa
a literárneho patróna. Na nezmazateľných faktoch
však Šrajer ukazuje, ako veľmi Nabokov nadväzoval
na Buninovu tvorbu, pričom vďaka tejto inšpirácii
mohol dozrieť na najoriginálnejšieho emigrantského
spisovateľa mladej generácie. Na druhej strane si aj
Bunin uvedomoval, že Nabokov je jeho nástupcom,
a čoraz intenzívnejšie ho vnímal ako súpera.
Autor upozorňuje na historickú nejednoznač
nosť pohľadu na túto problematiku, keďže niektorí
doboví kritici chceli hľadať východiskovú pozíciu
Bunina v Nabokovovej próze, teda v nadväznosti
dvoch odlišných gene
rácií, pričom iní si zase
myslia, že buninovská
štylistika sa stala zá
kladom Nabokovovej
antibuninovskej poe
tiky: „Bunin pravdepo-
dobne voči Nabokovovi
na sklonku tridsiatych rokov prejavoval agresivitu
a žiarlivosť práve preto, že v ňom videl svojho lite-
rárneho pokrvného príbuzného, ktorý sa po rokoch
začína podobať na suseda z chodby cudzej kultúry.“
Je presvedčený, že tvorbu oboch autorov nemožno
vnímať autonómne, preto vo forme i v rozprávačskej
štruktúre oboch spisovateľov hľadá paralely, súvis
losti i odlišnosti, a to v prísnej neutralite. Maxim
D. Šrajer uvádza čitateľa do časov, keď sa o literatúre
živo diskutovalo, existovali nezmieriteľné tábory,
urážka v novinách sa stávala nezmazateľnou škvr
nou vo vzájomných vzťahoch. Literatúra, a zvlášť tá
ruská, je živým svetom, v ktorom existujú stovky
zakrivených zrkadiel a Šrajerova práca je len jednou
z optík, ako sa na ňu dá pozerať.
