Vyhľadávanie
Pri mene Nicole Krauss si zakaždým spomeniem na romány Dejiny lásky a Veľký dom (oba vyšli v Artfore v r. 2010 a 2011), ktoré ma zaujali predovšetkým komplikovanými sujetmi a takisto pomerne zložitou, až hybridnou kompozíciou. Inak povedané, Kraussovú som mala doteraz zafixovanú ako autorku veľkých epických celkov, pričom práve rozsiahly žáner jej poskytoval dostatočný priestor na psychologizáciu postáv, prelínanie rôznych dejových línií alebo prepájanie osobnej a kolektívnej pamäti. Problém komunikácie či širšie hľadania identity súvisí aj so židovským pôvodom samotnej autorky a s jej multietnickou rodinou (s britskou matkou, ktorej rodičia pochádzali z Nemecka a Ukrajiny, a americkým otcom s predkami v Maďarsku a Bielorusku).
Najnovší slovenský preklad Kraussovej Byť mužom vychádza síce opäť v Artfore, ale tentoraz ide o (prvú) zbierku poviedok – aj preto mi napadla otázka, ako autorka krátky epický žáner zvládne a či text príliš nezjednoduší. Nestalo sa tak; v poviedkach Kraussovej sú sujety rovnako dômyselne prepletené ako v jej románoch, aj tieto prózy sú pútavé a dobre vypointované. Autorka opäť zobrazuje predovšetkým vzťahové problémy (partnerské, no aj rodičovské či priateľské) a prelína rozličné temporálne roviny – jej postavy sa vracajú do minulosti, často aj preto, aby sa vyhli podobným situáciám v prítomnosti. V poviedke Zusja na streche sa bývalý univerzitný profesor Brodman konfrontuje nielen s chorobou, ale tak trochu pateticky vníma aj „život svojho národa – tritisíc rokov zradných spomienok, vysoko ceneného utrpenia a čakania“. (s. 27) Brodman však po vyliečení sa nadobúda poznanie, že dôležitejšia ako etnická príslušnosť je jedinečnosť, nadväzujúc na príbeh o rabínovi Zusjovi, ktorý nestihol byť Zusjom: „Pretože som bol žid a nezostal mi už priestor na nič iné, ani na to, aby som bol Zusjom.“ (s. 28) Brodman symbolicky vyzdravie po narodení vnuka, no zároveň sa rozhodne postaviť proti jeho obriezke (tradícii) – záver poviedky, v ktorej protagonista vyjde s dieťaťom na strechu, tak zostáva otvorený: „Brodman sa zachvel láskou k nemu. Jeho krásne črty mu vôbec nikoho nepripomínali, nikomu neboli oddané. S nikým sa ešte nemuselo porovnávať, iba samo so sebou.“ (s. 37) Iným spôsobom sa so židovstvom a rodinou vyrovnáva Noa v poviedke Posledné dni, ktorá odnesie rozvodové papiere svojich rodičov rabínovi. Noa sa nečakane a zároveň úplne prirodzene telesne zblíži s jeho synom, berúc si, „čo potrebovala“ (s. 74); na pozadí požiarov v meste Noa „do seba vdýchla neznáme slová v starobylom jazyku a v lone pocítila čoraz silnejšiu túžbu“. (s. 74)
V poviedkach Kraussovej sa jedným dychom vypovedá o vysokých tematických hodnotách (láske, smrti, narodení dieťaťa, otcovstve, materstve atď.) aj o triviálnych detailoch (auta, domu či ulice): „V tom čase sa Soraja stretávala aj s inými mužmi. Jeden z nich, syn diplomata, bol v jej veku, chodil po ňu v otcovom športovom aute, na ktorom zničil prevodovku, keď sa spolu viezli do Montreuxu. Ďalší, Alžírčan, mal čosi vyše dvadsať a pracoval ako čašník v reštaurácii vedľa školy. So synom diplomata spávala, no Alžírčanovi, ktorý sa do nej ozaj zamiloval, dovolila iba bozky. Pretože vyrastal chudobný ako Camus, premietla si doňho svoje predstavy. No keď zistila, že nemá veľmi čo povedať o slnku, pod ktorým ho vychovali, stratila oňho záujem. Znie to bezcitne, no ja som čosi podobné neskôr zažila tiež: to náhle odcudzenie, keď si so strachom uvedomíme, ako dôverne sme sa správali k niekomu, kto vôbec nie je taký, ako sme si ho vysnívali, ale celkom iný a úplne neznámy.“ (s. 18) Soraja, protagonistka poviedky Švajčiarsko, má vzťah so starším ženatým mužom, čím pristupuje na hru s mocou či mocným. Narátorka, ktorá po rokoch spomína na svoju spolubývajúcu, však uvažuje ambivalentne: o Sorajinej zraniteľnosti a odvahe, zlomenosti i nezlomnosti. Spomienka na Soraju sa oživí prostredníctvom rozprávačkinej dvanásťročnej dcéry, ktorá „skúša svoju moc, jej dosah a jej hranice“. (s. 24)
Kraussová často a funkčne využíva intertextuálne či intermediálne odkazy: Camus a alžírske slnko evokujú existenciálne situácie, odcudzenie a prázdnotu, Kniha Levitikus zase hebrejskú Bibliu, protagonistka poviedky Stretnutie s Eršadim skončí s fajčením marihuany aj s pozeraním Bergmanových filmov atď. Okrem alúzií na iné diela sa v prózach prelína empíria s fikciou, respektíve nie je jasné, čo je pravda a čo realita – ako v poviedke Manžel, v ktorej sa matka zbližuje s mužom, vydávajúcim sa za jej dávno mŕtveho partnera. Nie je podstatné, čo sa naozaj stalo, pretože i v tomto texte sa autorka sústreďuje väčšmi na prežívanie postáv ako na objasnenie záhady.
I keď sa nezvyknem vyjadrovať k prekladom, ak nepoznám originál, pri čítaní knihy Byť mužom ma vyslovene rušili nielen štylizácie, ale aj gramatické chyby (pars pro toto „my ostatný“ – s. 104). Dojatie z viacerých situácií tak striedalo rozčarovanie z niektorých slov a celkový dojem z tejto inak výbornej knihy zbytočne kazila jej jazyková úroveň.
Nicole Krauss: Byť mužom
Preklad: Barbara Sigmundová
Bratislava: Artforum, 2021
