Po knihe Vojna nemá ženskú tvár (v necenzurovenej
podobe) siahlo Vydavateľstvo Absynt po druhom
románe-dokumente bieloruskej novinárky a spi-
sovateľky Svetlany Alexijevičovej (1948), ktorá
získala Nobelovu cenu za literatúru v roku 2015,
a prinieslo na náš knižný trh jej knihu so symbo-
lickým názvom Časy zo second handu. Koniec
červeného človeka (preklad Kristína Karabová).
Dôvodov, pre ktoré tvorba tejto autorky vzbudzuje
záujem, je viac. Jednak sú to pálčivé témy (osudy detí
počas druhej svetovej vojny, černobyľská tragédia,
sovietska vojenská intervencia v Afganistane…),
jednak je to literárny štýl, presnejšie, metóda, akú
pri tvorbe používa. Je to známa, aj v súčasnom
spoločenskovednom výskume osvedčená metóda
oral history. Nemožno poprieť, že jej povýšenie na
metódu beletristickej tvorby zasahuje uvažovanie
o literárnom kánone, o statuse autora či o hrani-
ciach samotnej literárnosti. K voľbe tejto metódy
Alexijevičovú viedlo, ako sama zdôrazňuje, úsilie
o čo najväčšiu autentickosť výpovedí, z ktorých vy-
tvorila svoje knihy. Isteže, túto autentickosť možno
relativizovať najmä odvolávaním sa na nespoľah-
livosť spomienok, na krehkosť pamäte, ale aj na
vplyvy ďalších faktorov, vrátane situácií a kontex-
tov, v akých dochádzalo k rozpamätávaniu. Tieto
momenty si Alexijevičová uvedomuje, no ako vraví,
jej ambíciou ani nebolo utvárať zavŕšené, defi nitív-
ne pravdivé, a už vôbec nie vyčerpávajúce obrazy
udalostí (rozpad Sovietskeho zväzu, prechod od
socializmu k trhovému hospodárstvu, nové eko-
nomické a politické usporiadanie krajiny a rodiaca
sa mentalita). Autorke skôr išlo o zaznamenávanie
pocitov tých, ktorí vypovedali o spomínaných pre-
menách, pozornosť uprela na zachytenie vnútorného
prežívania radikálnych zmien v bývalej sovietskej
spoločnosti, procesu odumierania „červeného člo-
veka“. Išlo jej predovšetkým o vykreslenie emócií,
ktoré sprevádzali spoločenské ruptúry, pretože, ako
píše, na rozdiel od dejín, ktoré sa zaujímajú o fakty,
no emócie hádžu cez palubu, jej pozornosť sa sústre-
ďuje práve na to „odhadzované“, na životné pocity
konkrétnych ľudí v konkrétnych podmienkach…
Kniha Časy zo second handu je koncipovaná
ako súbor výpovedí mnohých ľudí rôznej profe-
sie, generačnej či národnej príslušnosti, rôznych
politických názorov, nemá jednu dejovú os, ale
prelínajú sa v nej viaceré individuálne príbehy,
situované do sovietskej reality posledných šies-
tich – siedmich desaťročí. Publikácia predstavuje
akýsi novodobý chór, v ktorom zaznieva mnoho
hlasov nesúcich svoje jedinečné skúsenosti,
zážitky, spomienky – takmer všetky bolestné,
poznačené tragikou, krutosťou doby, v ktorej sa
odohrávali (stalinizmus, gulagy, udavačstvo…).
Alexijevičová hneď v úvode vymedzuje svoju
pozíciu spoluúčastníčky, jej pohľad nie je pohľa-
dom „odnikiaľ“, identifi kuje sa ako jedna z tých,
ktorých výpovede počúva, pričom priestor dáva
tak nezlomným, presvedčeným komunistom, ako
aj ich protivníkom. V knihe zaznieva veľa smútku,
nostalgie za tým, čo sa nečakane skončilo, veľa
ľútosti za ideálmi, ktoré sa nenaplnili, hnevu,
že stroskotali sny o lepších zajtrajškoch, a ta-
kisto veľa sklamania, dezilúzií z toho, čo prišlo
po perestrojke, z rozpredaja krajiny, zo silnej po-
larizácie spoločnosti, z nárastu chudoby, biedy,
nepráva. Autorka ponúka mozaiku pohľadov na
moderné ruské dejiny, na ruského človeka s jeho
potrebou veriť veľkej idei, zrásť s ňou…
V rozhovoroch zaznie myšlienka, že celá jedna
civilizácia sa rozpadom ZSSR ocitla na smetisku
a dôležité je pochopiť, aká bola, čo z nej ostalo.
Kniha nastoľuje viacero otázok, ktoré nabádajú
k premýšľaniu o podstate sovietskeho života,
ale aj o povahe slobody, demokracie v dnešnej
postsovietskej spoločnosti, o jej vyhliadkach do
budúcnosti; je to vskutku silná lektúra.
