Recenzia
Vladimír Radosa
30.05.2008

Cela číslo 17 - Dominik Dán - Takto to chceme

Takto to chceme

Takto to chceme

Dominik Dán: Cela číslo 17, Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2007

  „Inteligenti“ to za mrežami nikdy nemali ľahké. Väzenia totiž zväčša zapĺňajú ľudia, ktorí za život prečítali možno tak Čin–Čina, tí chytrejší snáď Budkáčika a Dubkáčika. Bez urážky. Inú kategóriu, samozrejme, tvorili kedysi politickí väzni, ale ten čas už je dávno za nami. Ak sa teda už raz dostanete do „chládku“, rešpekt si získate jedine päsťami alebo kreditom obávaného „týpka“, ktorý jediný vás ochráni pred šikanovaním, výpraskom alebo niečím horším. Väzenská hierarchia a jej pravidlá, nápadne sa podobajúce ešte spred pár rokov platiacim pravidlám základnej vojenskej služby, je krutá a nemilosrdná. Na vlastnej koži sa o tom presvedčil aj Kamil Puskailer, hrdina Cely číslo 17. Tá je jeho novým domovom na dlhých trinásť rokov, ktoré v nej strávi za vraždu svojej manželky. Tvrdí, že je nevinný, avšak to už sme všetci raz počuli, všakže? Jeho spolubývajúci ho hneď prvý deň uvedú do obrazu a Kamilovi nezostáva nič iné, len sa prispôsobiť.

  Osud tohto väzňa by vyzeral úplne ináč, keby sa jeho prípad vďaka náhode nedostal na stôl detektíva Richarda Krauza. Sú práve Vianoce - čas pokoja a lásky; ľudia sú k sebe aspoň chvíľu lepší a vraždia sa navzájom menej ako obvykle. A možno práve preto sa detektív rozhodne vrátiť k štyri roky prachom zapadajúcemu prípadu. Napohľad jasná vražda zo žiarlivosti ukrýva pod povrchom oveľa viac, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Osudy mnohých ľudí závisia od odhalenia pravdy. A keď tá skutočne vďaka Krauzovi a jeho kolegom uzrie svetlo sveta, aj tvrdým detektívom sa ježia vlasy.

  Dominik Dán začal tentoraz trochu inak. Prostredníctvom spomienok doktora prírodných vied Kamila Puskailera nás prevádza jeho životom a súčasne sledujeme jeho zoznámenie s väzenským prostredím. Dán je povolaním vyšetrovateľ s dvadsaťročnou praxou. Avšak nesedel v base. Teda, pravdepodobne nesedel. Dal si skutočne záležať – opis života za väzenskými múrmi je živý a vierohodný, no postavy väzňov a dozorcov pôsobia trochu schematicky a umelo – šéf izby Gogo, zákerný Scink, tvrdý Peso alebo akvaristike oddaný riaditeľ väznice. Ale od momentu, keď na scénu prichádza Krauz a jeho „bratia v zbrani“, sa cítite opäť „ako doma“, rovnako ako samotný autor. S ľahkosťou si dovolí vsunúť do deja malé „detektívne“ intermezzo; keď Krauz počas jedného (Štedrého) večera bravúrne odhalí vraha polonahého chlapa s bodákom v chrbte. Keď sa neskôr detektívne esá z Nášho mesta (Bratislavy) zahryznú do zabudnutého prípadu doktora Puskailera, dej sa dostáva do otáčok. A záver? Keď z kopca, tak s Dánom; riadky sa vám mihajú pred očami, akoby ste sedeli v kokpite Migu-29 a vám sa nechce skončiť. Toto milujeme, takto to chceme, obecenstvo reve, ovácie postojačky: „Bravo, maestro – tešíme sa na pokračovanie!“ 

Vladimír Radosa