Vyhľadávanie
Nie svet ohrozuje našu vieru. Naša pokrivená viera ohrozuje svet.
Tak ako kompas neomylne ukazuje smer, tak aj viera (nielen tá kresťanská) bola pre ľudí spoľahlivým sprievodcom na ceste životom a bezpečne ich viedla cez všetky kľúčové životné míľniky. „Dnes sa však náš svet zväčšuje.“ Slovensko je súčasťou Európy geograficky, civilizačne aj duchovne. Dokážu naša viera a kresťanské korene byť ešte aj dnes spoľahlivým kompasom v závažných spoločenských dilemách a konfliktoch?
Práve na túto otázku hľadá odpoveď slovenský teológ a publicista Miroslav Kocúr (1969), autor knihy Keď naivita vyhráva (Kalligram, 2019). Intímna spoveď odhaľuje jeho obavy aj nádeje, ktoré vkladá do súčasnej kresťanskej spoločnosti. V diele rezonujú otázky, či dokážeme morálne ustáť dnešný svet vo všetkých jeho formách a nástrahách. Nie je dnešný veriaci už iba „chodičom do kostola“? Dokážeme svoju vieru precítiť, žiť a dokonca o nej svedčiť? „K plnosti pravdy zrejeme a dorastáme“ na základe našej vlastnej duchovnej skúsenosti. Ak nie sme schopní vieru dokonale žiť, ostáva z nej iba prázdna nádoba.
Dialóg ako najtvorivejší počin ľudského ducha vytvára podľa M. Kocúra tvorivú energiu a „otvára svet novej existencii a jej pokračovaniu“. Autor nám ponúka meditácie pre každú etapu života – od krstu až po posledné pomazanie – práve s nádejou, že rozpúta takýto životodarný tvorivý dialóg.
Krstom, oslavou nového života, to celé začína. Krstom sa stávame členom cirkvi a nositeľom jej hodnôt počas celého života. Dieťa rastie telesne aj duchovne a začína si uvedomovať vlastný duchovný kontext. Duchovnú zrelosť rituálne spečatí sviatosť birmovania. Kresťanské dospievanie je cestou od rozprávkového zápasu dobra a zla do reálneho sveta so všetkými jeho nástrahami – k unavenej naivite a prvej frustrácii. Eucharistia a eucharistické spoločenstvo je pre každého dospelého kresťana základným stavebným kameňom. Kocúr si práve na tomto mieste oprávnene kladie otázky, či mnohé formálne obmedzenia prijímania eucharistie kresťanské spoločenstvo posilňuje alebo práve rozdeľuje. Spoveď, nástroj vnútornej sebareflexie kresťana, je podľa Kocúra skôr neustálym duchovným dialógom, „v ktorom človek počúva, čo mu hovorí jeho Pán“. Napĺňa tento kresťanský rituál zmierenia svojich veriacich novou silou a odvahou alebo skôr naháňa strach a stráca tak svoje poslanie? Kocúr sa zamýšľa aj nad sviatosťou kňazstva, nad postavením duchovných ako „šamanov dnešnej doby“, ich slabosťami a ich prínosom pre modernú spoločnosť. Posledným autorovým literárnym zastavením v tejto skici je pomazanie chorých, ktoré azda najviac demonštruje krehkosť a zraniteľnosť našej naivnej viery, „dozrievajúcej práve v krízach a spochybneniach“.
V dnešnom pluralitnom svete vidí Miroslav Kocúr jediný cieľ, ku ktorému sa máme usilovať dôjsť, a tým je ZMIERENIE. Budúcnosť cirkvi je v skromnosti a v uznaní svojich slabostí a chýb. V schopnosti ponúkať odpovede a v snahe „nájsť cestu, pravdu a život v jeho nových formách“.
