Vyhľadávanie
V knižnom mori rôznorodých a početných titulov pre deti je vzácne nájsť kvalitné kúsky; pre tie najsilnejšie z nich majú Angličania výraz „moving“. Ide o označenie knihy, ktorá má silu zmeniť na okamih či natrvalo naše nastavenie, pohľad, pocit. Dokáže k nám jednoducho prehovoriť. Presne túto schopnosť má rozprávka Malá princezná Jána Uličianskeho.
Malá princezná nie je knižnou novinkou, prvýkrát vyšla v roku 2009 s tajomnými a trocha melancholickými ilustráciami Miloša Koptáka. Nové vydanie si z výtvarnej stránky zobrala na starosť Eva Škandíková. Jej ilustrácie sú snovejšie. O kvalite autorovej tvorby svedčia viaceré ocenenia, medzi ktorými svietia aj zápisy na čestnú listinu IBBY. Uličiansky sa venuje (aj) pálčivejším témam odcudzenia, strát a hľadania bezpečia, pričom literatúru pre deti neinfantilizuje, ale pracuje so širokým spektrom emócií. Detského čitateľa nepodceňuje, počíta s jeho intuíciou, verí v jeho múdrosť a zvedavosť. Vie presne, koľko toho na detské plecia naložiť a ako ten náklad zabaliť tak, aby mal dve roviny. Jednu pre tých, ktorí ešte nestratili kontakt so svojím hravým ja, a druhú pre nás ostatných – dospelých. „Keď človek žije samotársky, zvykne si na všeličo. Na kávu bez cukru. I na diétu bez soli. Nemôžem však povedať, že som žil iba tak neslano-nemastno. Nie. Vždy sa môže prihodiť niečo, čo vás prinúti o sebe rozmýšľať. Napríklad zaseknutý výťah a v ňom stretnutie s Malou princeznou.“ (s. 36)
Malá princezná sa podobá na Exupéryho Malého princa. Nie je to náhoda a autor – rozprávač ju v texte priznáva. Prepája niektoré momenty, ikonické obrazy, naznačuje, že kľúč k uchopeniu jeho textu sa skrýva tak trocha v príbehu malého chlapca z asteroidu B 612. Kniha v sebe ukrýva viaceré hlbšie konotácie, no nie všetky deti asi majú schopnosť im porozumieť (nebyť toho, že rozprávač nenásilne pozýva na lúštenie intertextuálnych odkazov). Príbeh sa začína vo chvíli, keď rozprávač stretáva vo svojom dome mladú tehotnú susedu. Tá sa práve ponáhľa do nemocnice a zdá sa, že v sebe skrýva obavy. Spisovateľovi ukáže snímok nenarodeného dieťatka, ktorý mu pripomenie obrázok veľhada v Malom princovi – niečo, čo sa voľným okom nedá vidieť. Záhadný je aj list bez adresáta, ktorý si rozprávač vyzdvihne v schránke. Po ceste do bytu sa však nešťastne zasekne vo výťahu medzi siedmym a ôsmym poschodím. Práve tu sa odohrá nezvyčajné stretnutie s malou princeznou. Dievčatkom, ktoré sa na mieste ocitlo náhodou. Zmätená z nového sveta, ktorého pravidlá ešte neovláda, hľadá svoju postieľku s nebesami a matku. (Vzťah matky a nenarodeného dieťaťa je v knihe vyjadrený ako silný intuitívny cit, puto, ktoré sa nedá pretrhnúť.)
Dievčatko prechádza medzi stenami bytov a stretáva rôznorodých obyvateľov bytovky. Tí reprezentujú smiešny, väčšinou do seba zahľadený, jednoznačne však uzavretý spôsob života a nazerania naň. Hyperboly, ktoré Uličiansky využíva na skicovanie dospelých, nevyznievajú ani banálne či prehnane. Sú zrkadlom pre nás všetkých, ktorí sa zasekli vo výťahoch, a v snahe zabezpečiť si pohodlie a nemennosť sa prestali dívať. Suseda, ktorá rigidne dodržiava poriadok, veštica túžiaca po sláve, matka na plný úväzok (a nielen jeden), Kráľovná seriálov utápajúca svoj žiaľ zo života bez lásky v nezdravých výdobytkoch rýchleho občerstvenia, suseda Záhradníková, milujúca jej bujné rastlinstvo viac ako ľudí, či večne uponáhľaná a stále čosi riešiaca Novinárka, ktorej neunikne nič, no zároveň úplne všetko.
Postavy a postavičky susedov sú spektrom rozmanitých ľudských charakterov a zlyhaní. V autorovom podaní akoby práve deti boli vážne a dospelí smiešni. Malá princezná je čoraz väčšmi stratená a zmätená, no pritom zvedavá a úprimná, hnaná túžbou a potrebou po láske a pocite toho najprirodzenejšieho bezpečia. Čarovnú a nikdy nekončiacu púť, ktorú pomocou jednej z najsilnejších zbraní ľudstva a zároveň jedinej, ktorá nemôže ublížiť, teda rozprávke, opísal a vdýchol jej silu a život nielen Exupéry, ale aj Ján Uličiansky.
