„ ...dlhodobé vzťahy dnes nemôžu fungovať izolovane,
ale potrebujú spoločenskú interakciu... “
Keď pred časom v rubrike Knižnej revue venovanej prekladu písala prekladateľka Mária Štefánková o knihách Paola Giordana, ktoré môžeme v slovenčine čítať práve vďaka nej, zaujalo ma to. Zaujala ma zmienka o Giordanovej aktuálnej knihe Čierna a strieborná — prekladateľka ju označila za „melancholický príbeh lásky, porozprávaný sofistikovaným, intímnym jazykom“. Samozrejme, nikto nepozná prekladaný text lepšie ako prekladateľ, takže túto charakteristiku treba považovať vo východiskách za smerodajnú v každom hodnotení textu tohto oceňovaného talianskeho autora. U nás vychádza vo Vydavateľstve Slovart v prestížnej edícii MM. Príbeh je natoľko komorný, že môže zvádzať k preinterpretácii, no som presvedčený, že každá racionálna analýza uberie z jeho prirodzenej konštitúcie: ak má byť pre niekoho dobrým čítaním, potom sa musí čítať citom, rozcitlivene a s hlbokým prežívaním vlastného rodinného zázemia. Rodina a jej stabilita, premenlivosť i krehkosť, jej vnímanie v súčasnosti, to sú základné témy.
Rodinu rozprávača, ktorý pôsobí ako jadrový fyzik na univerzite (manželka Nora je zrejme bytová architektka alebo dizajnérka), postihne nemilá udalosť: pestúnka ich syna pani A. zomiera. Môže sa to zdať ako epizodická záležitosť, veď pestúnka sa dá nahradiť a napokon v praxi zväčša nepatrí do rodiny tak ako ostatní príslušníci. No v tomto prípade sú väzby osobnejšie a silnejšie: „Pani A. bola jedinou skutočnou svedkyňou nášho každodenného počínania, jedinou svedkyňou puta, ktoré nás spájalo… Každá láska, ktorá trvá dlhšie, potrebuje, aby ju ktosi videl a uznal, aby ju ocenil, inak riskuje, že ju budú pokladať za nedorozumenie. Bez jej pohľadu sme sa cítili v ohrození.“ Ako vidno z citácie, úloha pani A. vonkoncom nepramenila len v pragmatickej potrebe odbremeniť rodičov od povinností, ktoré popri svojej kariére nestíhajú. Počas takmer desaťročia pôsobila ako existenciálny ustaľovač rodiny, zároveň jej prítomnosť ukazuje, že dlhodobé vzťahy dnes nemôžu fungovať izolovane, ale potrebujú spoločenskú interakciu: „Takže sme teda tu, všetci traja pohltení sami sebou a nikým iným: Nora, ktorá stráca energiu s tým, ako jej pribúdajú povinnosti, Emanuele, ktorý sa usiluje potlačiť smútok, a ja, ktorý sa poddávam psychickej slabosti. Neskúsená rodina je občas aj toto: hmlistá zmenšenina egocentrizmu, hroziaca uzatvorením do seba.“ Tu niekde sa dá odčítať aj Giordanova jemná konfrontácia starého, uzavretého rodinného modelu s novým, otvorenejším, bez striktne vopred danými pravidlami fungovania (rolami) manželov či vzťahov rodičov s deťmi. Každá rodina je iná a vyvíja sa: nie je to tak, že sa najprv zadefinuje a potom žije, naopak, vlastnú definíciu každá rodina nadobúda vlastným životom. Každý má totiž nárok na slabosť, rovnako ako každý si môže nárokovať šťastie — dôležité je asi v každej chvíli vedieť, že nikto nemusí ostať sám…
Pani A. ochorela na rakovinu a nevládala viac, nie robiť, ale byť pre rodinu rozprávača. Nore pritom už v počiatkoch pomáhala s Emanuelom, keď bola úplne vyčerpaná — neskôr, v pokročilom štádiu choroby, k lôžku pani A. v obrátenom garde prichádza Nora. Osud je tu zrazu nasvietený z oboch strán, život a smrť, rozdiel je len v tom, že Nora pomôcť nemôže a zoči-voči konečnému limitu má iba jednu možnosť: prijať realitu…
Giordanov text je na obálke označený ako román, no považujem ho skôr za novelu; bez ohľadu na to ho však vnímam ako jedinečnú, umelecky citlivú anatómiu súčasnej rodiny, súčasných vzťahov či celkovo súčasnosti. Kniha sa pre mňa stala dobrým čítaním ani nie tak pre svoj príbeh, ale viac kvôli záznamom vnímania a prežívania novej situácie i psychologických a vzťahových zmien, kvôli intimite, ako to vyzdvihla aj Mária Štefánková, a predovšetkým pre svoju otvorenosť v tejto oblasti, ktorá bez toho, aby vykĺzla z rámcov normálnosti, dokáže šokovať…
