Preklad Lýdia Ostrowska
Absynt 2015
Žijú tu s nami už storočia, stále ich však väčšinová populácia nevníma ako spoluobčanov. Cigán z reportážnej knihy poľskej novinárky Lidie Ostałowskej nie je doma nikde a zároveň všade, lebo prvá veta tejto recenzie platí v Poľsku, Česku, na Slovensku, Maďarsku aj na Balkáne. Reportérka sledovala osudy Limala, jeho príbuzných a známych pred 15 rokmi, ale vydavateľ dodáva, že „toto na aktuálnosti, žiaľ, nič nemení“.
Cigánom nerozumie každý, ich spôsob života niekedy pripomína vzdialený svet v poviedkach G. G. Márqueza. Nie všetci, ktorí by Cigánom chceli rozumieť, majú možnosť dostať sa k nim tak blízko, ako poľská reportérka. Aj preto je táto téma prínosná a dôležitá nielen pre strednú Európu. Veď napokon, ako konštatuje autorka: „Cigáni boli po celé stáročia na ceste. Dobre ju poznajú.“
V reportážach o Cigánoch Ostałowska prežíva strasti a radosti hlavných (a mnohých vedľajších) postáv: smeje sa na slovníku starých žien, zamiluje sa do ich svojského humoru, prešibaného aj jednoduchého, obdivuje vytrvalosť a nezlomnosť Limalovej rodiny. Autorka sa venuje aj téme o nariadeniach štátov, s ktorými sa musí boriť mnoho Cigánov. Hovorí však aj o pití kávy, posedávaní pred telkou, ktorej občas nerozumejú, o šikovnejších a menej šikovných, o vzájomnej pomoci, pute, ktoré spája aj vzdialené rodiny, ale i o ťažkej práci a jej usilovnom hľadaní. Príbehy, osudy jednotlivcov ako obraz (rozptýleného) národa.
Autorka opisuje, čo vidí, cíti, čo ľudia okolo nej hovoria. Vety sú krátke, postáv je veľa, udalosti sa rýchlo striedajú. Paradoxné je, že po prečítaní si poviete, že s Cigánmi je to presne opačne, než tvrdí názov knihy: nie je Cigán ako Cigán. Vyše stostranová kniha vo vás zanechá pocit, že ste túto tému ešte len začali ochutnávať.
