Vyhľadávanie
Alojz Medňanský: Dávne povesti o hradoch.
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2005
Pred štvrťstoročím vyšla v nezabudnuteľnom Tatrane v preklade Hany Ferkovej kniha Alojza Medňanského (v tom čase ešte Mednyanského) Dávne povesti o hradoch, kde sa objavila takmer súčasne s jeho ešte známejším romanticko-umeleckým cestopisom Malebná cesta dolu Váhom. Po dvadsiatichpiatich rokoch po prvom vydaní Dávnych povestí v slovenčine (v pôvodnom vydaní v r. 1829 dal autor svojmu dielu názov Erzählungen, Sagen und Legenden aus Ungarn Vorzeit) siahlo najnovšie aj vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov.
Nemožno zamlčať, že Alojz Medňanský (1784 – 1844) patrí medzi kontroverzné osobností uhorského obdobia našich dejín. Bol na jednej strane bezpochyby aktívnym maďarizátorom, a to tak teoreticky (o čom svedčia napr. jeho poznámky k maďarizácii Slovanov v Uhorsku), ako aj prakticky (zastával v tom čase vysoké politické a úradné funkcie). Ku cti mu však slúži, že vždy presadzoval a zasadzoval sa o nenásilné maďarizátorstvo. Na druhej strane to bol osvietený vzdelanec, ktorý sa venoval aj materiálnej a duchovnej kultúre slovenského ľudu. Nezabudnuteľná je popri iných jeho skutkoch aj materiálna a duchovná podpora Jána Hollého.
Je iste dobré, že štúrovci neodmietali „z principiálnych dôvodov“ ani literárne plody svojich protivníkov a súperov, keď si mysleli, že ich môžu využiť vo svoj prospech. Tak do samého konca uctievali dielo Jána Kollára (najmä jeho Národnie spievanky, ale aj ďalšie básnické skladby), hoci ten využíval celý svoj vplyv na to, aby urobil prietrž štúrovským „heretizmom“ a „nezodpovedným“ experimentom s liptovskou slovenčinou. Na tatrínskej sednici sa účastníci 7. augusta 1845 dohodli, že do slovenčiny sa preložia aj Rozprávky, povesti a legendy z uhorskej minulosti grófa Alojza Medňanského. Štúrovci dobre vedeli o maďarizátorských snahách A. Medňanského, ale národnobuditeľské, výchovné a zrejme aj estetické potencie jeho diela v tomto prípade prevážili. Uvedený projekt sa nakoniec neuskutočnil a slovenskí čitatelia sa s Medňanského Dávnymi povesťami o hradoch mohli preto zoznámiť až koncom 20. storočia.
Ako uvádza aj Miloš Ferko, autor koncízneho a informačne obsiahleho doslovu, Alojz Medňanský svoje príbehy zaznamenal verne bez ohľadu na dobové sentimentalistické a manieristické konvencie. Tieto „nebrúsené“ či len „ľahko pribrúsené“ predlohy mali potom väčšiu šancu byť osnovou na spracovanie u ďalších autorov. Viaceré balady, eposy a drámy inšpirovali už samých štúrovcov, napr. Samuela Tomášika či Gustáva Reussa, ale ich inšpirácie sa ohlášajú aj u neskorších autorov, napr. u Jozefa Braneckého.
Dávne povesti o hradoch nás môžu aj dnes zaujať, osviežiť i potešiť. Tieto ľahko beletrizované útvary, ktorým scenériu pre dej poskytujú slovenské hrady Beckov, Bojnice, Budatín, Hričov, Lietava, Oravský hrad, Spišský hrad, Trenčiansky hrad, Smolenice, Tematín, Vršatec a iné, ale ich dej sa presúva aj do starej Banskej Štiavnice, Bratislavy, Piešťan, Sabinova a pod. približujú časy, keď sa bojovalo o moc a majetok, dobývali sa hrady a bránila sa vlasť pred Tatármi a Turkami. Atmosféru magickej záhadnosti dobre umocňujú aj dobové obrázky starých hradov, miest a krajiniek. Spolu s Milošom Ferkom sa domnievame, že všetky tieto príbehy Alojza Medňanského môžu priviesť k záujmu o históriu i nejedného mladého čitateľa.
Slavomír Ondrejovič
