Kniha Filipko je určená aj ešte nečítajúcemu dieťaťu, cieľová skupina podľa mňa osciluje kdesi medzi starším predškolským a mladším školským vekom, pričom v prvom prípade je potrebné do vzťahu kniha – dieťa započítať aj úlohu rodiča (či iného aktívneho sprostredkovateľa). Filipove zážitky vytvárajú pôdu pre rozhovor, rozpamätávanie sa a podnecujú (nielen) detskú fantáziu. U Zuzany Štelbaskej je hra a fantázia najprirodzenejšou cestou k poznávaniu okolitého sveta. Text dopĺňajú nádherné hravé ilustrácie Evy Chupíkovej, ktoré príbehu dávajú jasnejšie kontúry, neoberajú však dieťa o potrebnú možnosť zapojenia vlastnej obrazotvornosti.
Typografiu autorka prispôsobuje aj samostatne čítajúcemu dieťaťu – kurzívou v kombinácii s inofarebnosťou písma dieťaťu explicitne ukazuje moment, v ktorom možno „zavrieť oči a predstavovať si“ (a možno je to pripomenutie pre rodiča). Na takomto mieste si totiž Filip začne predstavovať, že dokáže to, čo lesné a vodné zvieratá a rastliny. Filip nemá žiadne nadprirodzené schopnosti, je to chlapec s bujnou predstavivosťou, rád sa hrá a pre dieťa je jednoduché stotožniť sa s ním a spoločne bádať a objavovať.
Napriek tomu, že v knihe je veľmi jasne vyznačený okamih, v ktorom sa stiera hranica medzi realitou a fantáziou, je tento odkaz do istej miery mätúci, predovšetkým v kontexte s tým, že Filipov (rozprávkový) svet má sám o sebe isté špecifiká, škriatkov, nadprirodzené deje (to je, samozrejme, všetko pochopiteľné – ostatne, deti mávajú imaginárnych priateľov), ale fantaskné prvky sú prítomné aj mimo tohto explicitného pobádania k snívaniu a dieťa – ani v prípade Filipa, ani v prípade seba – teda nepotrebuje takúto striktnú hranicu. Najmä ak dostáva okrem tohto aj podstatný signál, že snívať a predstavovať si možno i s otvorenými očami.
Útla kniha obsahuje pätnásť kapitol, v ktorých sa dieťa zoznamuje s Filipom a jeho rodinou (postava Filipa je pritom dieťaťu známa už z knihy Zornička, ktorá rozpráva príbehy jeho sestry – tam je však Filip príliš malý na to, aby zasahoval do deja). Ocko celé dni rybárči, berie deti na stanovačku a vytvára deťom priestor i motiváciu rojčiť. Vo výraznom kontraste k nemu je postava starostlivej mamy, viažuca sa k prostrediu domova a predstavujúca racionálny prvok, ba ku koncu až istú formu „uzemnenia“. Kontrast týchto postáv je viditeľný v pásme rozprávača i v reči postáv.
Viac než o obraz rodiny však ide o spoznávanie prírody a aktivovanie detskej imaginácie. Jednotlivé kapitoly sú kvalitatívne na približne rovnakej úrovni, jednoducho a konkrétne pomenované podľa toho, čo v nich bude Filip objavovať – živočícha, rastlinu alebo prírodný úkaz, s ktorými sa dieťa môže stretnúť na Slovensku, teda v dôverne známych geografických podmienkach.
Štelbaská vskutku čarovne opisuje rozmnožovací cyklus podenky, upozorňuje na nebezpečenstvo v podobe vretenice či rozhnevanej diviačej matky, nenápadne podáva dieťaťu informáciu o kolobehu života aj o diverzite úloh rastlín a zvierat či zodpovednosti človeka voči prírode. Zvieratá a rastliny majú svoje vlastné charaktery, no výrazne neprekračujú hranicu svojej animálnej/vegetatívnej „kompetentnosti“ – nemajú ľudské motivácie, ani nie sú nositeľmi kontrastných morálnych hodnôt, nenastáva boj dobra so zlom, ba krátke prózy nemajú ani žiadnu výraznú zápletku. Vzťah ľudského a prírodného je budovaný v intenciách nadobúdania nových skúseností a vecných poznatkov, pričom hnacími motormi má byť predovšetkým hravosť, zvedavosť a radosť z poznávania.
Zuzana Štelbaská neskĺzla do zbytočnej informačnej a faktografickej presýtenosti. Vo Filipkových príbehoch je neraz prítomné i ponaučenie – lepšie však funguje v momentoch, kedy je zakomponované priamo v deji a dieťa si ho osvojí na konkrétnom príklade či zážitku, s ktorým je späté. Inak je to ako vložiť deťom do rúk dôveru a vzápätí im ju explicitnými (až vecnými) ponaučeniami na konci príbehu opäť vziať. Odkaz o dôležitosti a bezbrehosti detskej fantázie podala Zuzana Štelbaská jasne a deti majú filipa niekedy i za dospelých, nuž stačí o nich – a ich predstavivosti – nepochybovať.
Radka Komžíková
