Diera do svetra - Veronika Šikulová

Vydavateľstvo Slovart 2012

Diera do svetra má v obálke, ktorá vyzerá ako sveter, dieru. Dizajn ladí s názvom a napovedá, že nepôjde o vážnu písačku, ale o vtip. Spisovateľ si totiž niekedy musí od seba oddýchnuť, vystrieľať sa, vyiskriť, potárať si, posťažovať, utrúsiť… Ale je to veľmi ťažké! Estetické limity literatúry a rámec osobnej poetiky predurčujú spisovateľom koncízny osobitý profil. Povedzme, Hykisch je Hykisch, Balla je Balla – autori si každou knihou svoj profil budujú a dopĺňajú, ale čo sa stane, ak si raz povedia, že odhodia tieto oficiózne filtre? Stvoria inú knihu, ktorú asi kritika označí ako vybočenie; prípadne ponúknu spomienky, ktoré sa voči literárnemu obrazu spisovateľa aj tak berú ako nadstavbové… Mám dojem, že Veronika Šikulová napísala inú knihu, album textov, tvarové improvizácie, ktoré spája sebairónia ako vyjadrenie humorno-lyrického vzťahu k vlastnému spisovateľstvu, k tejto krásne márnomyseľnej inštitúcii! Gesto srdečnej irónie voči vlastnej tvorbe sa u tejto autorky dá odpozorovať už skôr, veď projekt Diera do svetra podľa rozhovoru z roku 2010 (na sme.sk) sčasti predbehol vznik knihy Domček jedným ťahom (2009). No v predchádzajúcej tvorbe Šikulová ponechala dominantný epický, naratívny plán; tu je dominancia výpovede posunutá k svojvoľnej inšpirácii a otvorenej biografickosti. Prejavuje sa neformálnou štylizáciou subjektu, tematickou rozdrobenosťou, pestrosťou krátkych textových kompozícií, situačnosťou, príležitostnými črtami, postrehmi a denníkovými zápiskami, ale aj priamosťou, emotívnosťou a hravosťou. Blíži sa tak k princípom tvorby v tomto zmysle svojho mužského pendanta Jána Litváka a v knižke mu jeden textík aj venuje.

Takže nedeje sa tu nič svetoborné ani svetodierne, to by predsa už názov nenabúral na kalambúr a cez vtipnú konotáciu neposunul celý význam kdesi do svetra. A tam kdesi zostali aj významy viacerých textov, a keďže sú dosť osobné či uletené fakt netuším, že o čom! Priznávam, že často pôsobia rozpačito, ale sú tu aj kúsky ako lusk. Vyberám ten s názvom Som nevinko, krásne vrstevnatý, prerastený, šarmantný, absolútny. Iným som zas porozumel hneď vďaka denotačnej okatosti: vyberám ten s názvom Spisovateľ má mať hovno. Na to, že len zopár textov presahuje 20 riadkov, je to slušná smršť, to aj vďaka tomu, že do prózy tu vraví verš, reč občas poskočí v rýme či metrickom impulze.

Diera do svetra
má v obálke, ktorá vyzerá ako sveter, dieru. Človek by si ju mohol za ňu zavesiť na klinec ako staré kopačky. Zodraté a ošúchané, ale čítajú sa cez to, čo v nich zažil, preto ich chce mať niekde blízko. Podobne je to s knižkou Veroniky Šikulovej: aj keď ju dočítate, dobre padne, ak ju ešte nejakú chvíľu budete mať po ruke.