Vyhľadávanie
Laco Kerata: Na okraji mojej hory
Levice: KK Bagala, 2020
Názov novej poviedkovej knihy Laca Keratu kumuluje v sebe viacero informácií, na základe ktorých by bolo možné myslieť si, o čom próza Na okraji mojej hory je. Najkonkrétnejšia indícia je „hora“. Podľa nej by sme sa mohli dostať niekam do prostredia vrchov, kopcov, dolín, stromov, lesov, v ktorých jedinec pociťuje svoju biologickú podstatu, svoju prináležitosť k prírode. Naplnenie tohto očakávania vyjadruje jedna vetička z poslednej poviedky: „Občas sa prejdem aj po lese.“ (s. 139)
Periodicita onoho „občas“ je navyše sotva postrehnuteľná. Ak už, tak Keratova „hora“ je predovšetkým fantazijnou horou. Najjasnejším príkladom je poviedka Spánok, v ktorej sa mihne vodník i vodníčatá, víly aj drak. Fantazijný rozmer tu však spolupracuje s logikou, ktorá v rozprávaní akcentuje fikčnosť, bohapusté fabulácie.
Za všetko môže detský protagonista Dodo, ktorý je hlavnou postavou a rozprávačom. Niekedy ho nahradí napríklad i snehový závej (v poviedke Závej), hoci je to opäť Dodo, ktorý si predstavuje, že je snehový závej. Či ešte inak, je to skôr Laco, ktorý si predstavuje, že je Dodo, ktorý si predstavuje, že je snehový závej. Oveľa dôležitejším slovom z názvu knihy sa tak zdá byť „mojej“. Dodo totiž koncentruje pozornosť do jednej postavy, celé rozprávanie subjektivizuje, hoci žáner zbierky a predovšetkým to, ako sú v tomto prípade texty písané, si to vyslovene nevyžaduje.
Detská perspektíva je overenou literárnou stratégiou, nevďačnejšie povedané, aj veľmi vďačným, až konformným riešením, ktoré sa v súčasnej literatúre využíva hojne. Laco Kerata sa ale tejto perspektíve nepodriaďuje, aby čitateľa ohlupoval. Naopak, hru s detským rozprávačom posúva ďalej. Vedome pracuje so skutočnosťou, že ak rozprávač rozpráva z perspektívy dieťaťa, nezobrazuje to, ako dieťa rozmýšľa, ale ako si dospelý myslí, že dieťa rozmýšľa. Je to podprahový pakt, spisovateľ ho zväčša volí a čitateľ prijíma nevedome, Kerata ho však v próze Na okraji mojej hory otvorene priznáva, aby sa voči nemu zároveň vyhranil.
Prívlastok „mojej“ odkazuje aj na určitú mieru autobiografickosti, k čomu smerujú v texte viaceré indície. Keratovo detstvo – šesťdesiate/sedemdesiate roky minulého storočia – možno nachádzať v každodennosti mesta, v jeho permanentnej obžalobe komunizmu, v izolovaných bytových jednotkách, ale aj v prašiakoch, detských kolotočoch či indiánskych táboroch tušených za hranicami mesta. Keďže dnes by nespokojní frflali skôr na demokraciu, v horách by číhal Voldemort a mládež by sa nachádzala skôr v skateparkoch či shopping centrách, je zrejmé, že súčasťou novej Keratovej knihy je aj istá dávka raz nostalgie, inokedy resentimentu. Pôsobí však rovnako nenápadne ako ďalšie odkazy na spisovateľa: podstatnú úlohu v rozprávaní hrá priemyselný status ústredného malomesta, rovnako ako Nováky, v ktorých sa Laco Kerata narodil; malý Dodo rád číta a tiež sa pohráva s myšlienkou, že bude v dospelosti veľkým spisovateľom atď. Zaiste by sa našli ďalšie analógie, keby sa niekto chcel v zápisníkoch či spomienkach spisovateľa vŕtať. Autor nám však nechce povedať nič o malom Lacovi, skôr chce rozprávať o tom veľkom, ktorý sa zamýšľa nielen nad svojím detstvom, ale i nad tým, ako píšu o svojich malých verziách iní spisovatelia.
Z toho dôvodu „moje“ z názvu knihy tiež nie je celkom jasné. Napokon, hoci ide v prvom rade o Doda, jeho svet sa točí najmä vo víre komunity (domu, ulice, mesta, partie). V poviedke Trieskam do klavíra nedokážu susedia spať pre hluk, ktorý spôsobuje v noci Dodo hraním na klavír, ale nechcú zavolať políciu, lebo čo by si o nich pomyslela ulica a mestečko, keby zistili, že žijú v jednom dome s niekým, kto sedel v base?
Možno najdôležitejšou informáciou zo všetkých je „na okraji“. Lebo nech budeme hovoriť o fantazijnosti hory, o autobiografickom subjekte, o komunite a jej pravidlách, to všetko v diele Na okraji mojej hory je, ale nikdy nie tak celkom. Platí to dokonca aj o Dodovi, o ktorom zatiaľ bola reč len ako o detskom protagonistovi, no aj táto pravda platí iba ak spolovice. Kľúčovou je skôr podprahovosť rozprávania. Poetika sublimácie, ktorej umenie spočíva v schopnosti včas z toho-ktorého nápadu uhnúť, ponechať ho len v náčrte. Nápadito to rozvíjajú aj ilustrácie Martina Malinu, ktorý neurčitými bielymi linkami v dominujúcom čiernom pozadí vždy len naznačuje priestor mesta a jeho ulíc.
Zastávka, kolotoč, aktovka, vagón, bugina či šúľok – určitá rekvizita vždy v osobitej poviedke dostane význam, ktorý rozohrá bizarnú situáciu. No vždy ho dostane iba na chvíľu a len na to, aby ho mohla stratiť. S týmto postupom narába autor zručne, no nie mechanicky. Chvíľkový význam sa zámerne nerozplýva do rozľahlejšej pointy, v ktorej by so svojou neurčitosťou prebýval a vytváral tak nejaký všeobecnejší význam neuchopiteľného mystického sveta. Naopak, autorský rozprávač, hoci pôsobí zavše flegmaticky, si s veľkou snahou dáva záležať, aby každý „zázrak“ vždy v pravom momente uťal. Milena sa bez prestania vozí na detskom kolotoči, pod ktorým zázračne miznú ľudia, no keď sa kolotoč zasekne, Milena jednoducho odíde.
Všetky bizarné situácie sa odohrávajú „na okraji“, ktorý je celkom zreteľný, pretože vznikajú na hrane radikálne opačného, všedného sveta „brblania, horekovania, ponosovania, mrmlania, omieľania, mumlania“ . Je to svojská a pútavá kvalita novej Keratovej prózy – ide o rozprávanie o bizarnostiach z pohľadu rozprávača, ktorý nemá rád bizarnosti. Hovoríme o fantazijnosti, zázrakoch, na obálke knihy sa píše o literatúre nonsensu či surreálna – to všetko predstavuje písanie, ktoré rozvíja schopnosť vidieť vo veciach „viac“.
Na okraji mojej hory je ale zároveň aj literatúra, ktorá je z takejto literatúry otrávená, a tak si z nej uťahuje, stráni sa jej, dokonca ju desí. Jednou z podôb fantazírovania totiž môže byť aj predstava seba samého ako vodcu, ktorý demoluje svet okolo seba a necháva miznúť ľudí. Tento opakujúci sa „vodcovský“ rozmer je v poviedkach napojený na egocentrizmus detskej perspektívy, ale zároveň čitateľne odkazuje na politické súvislosti.
Rôzne podoby bizáru sa tak prepletajú a zapadajú do seba. Môžeme ich vnímať ako dobrú literárnu hru, ale aj ako serióznu odpoveď na povahu „zázrakov“ v našom živote – je ich podstatou, že sa dejú len za účasti vlastnej predstavivosti, uprostred samého mrmlania, mumlania a len na moment, a preto ich netreba preceňovať, zakladať si na nich, tobôž nimi vysvetľovať fungovanie sveta. Čo, samozrejme, neznižuje ich pôvab ani ich zmysel. Dokazuje to každý dobrý bizár, ktorý sa človeku prišťastí. Takým je aj najnovšia próza Laca Keratu.
