Vyhľadávanie
Bratislava, Evitapress 2011
Fulmaya je po nepálsky kvet lásky. Nie je to len meno, ktoré dostala Dorota Nvotová počas treku okolo Annapurny, ale aj názov jej cestopisnej knihy. Priznám sa, cestopisy nie sú mojím obľúbeným žánrom, nebaví ma čítať, koľkokrát sa nejaká expedícia vyspala v neviem akej nadmorskej výške. Radšej cestujem. Fulmaya je však o niečom inom.
Vnímam ju ako príbeh ženy, ktorá sa rozhodne zmeniť seba a svoj život cestovaním po svete. A že ho Dorota napísala na „plné pecky“, na to môžete vziať jed! Žiadne „husté“ reči, iba úprimnosť. Kniha sa začína autorkiným rozpadajúcim manželstvom a jej rozhodnutím vydať sa úplne sama na trek okolo Annapurny. Keďže napokon zvíťazí jej „zdravý rozum“, neodcestuje sama, ale s manželom na Srí Lanku. Tam zažíva prvé cestovateľské „osvietenie“ a spolu postupne precestujú Maurícius, Južnú Ameriku a Indiu. Dorota vtipne opisuje rôzne situácie, ktoré počas ciest prežíva. Páči sa mi jej sebairónia, s akou komentuje svoje „psychické stavy“ a najmä naivné a nereálne očakávania od krajiny, kam príde. Rovnakými očakávaniami trpia asi všetci turisti, ktorí sa prvýkrát ocitnú v exotickom prostredí. Postupne sa mení na backpackerku, ktorá nepotrebuje sprievodcu ani turistické atrakcie, ale snaží sa nájsť obyčajný, plynúci život a nedotknutú prírodu.
Počas svojich ciest rada „pozoruje ľudí, ktorí pozorujú ľudí“. Keby svoj text viac preškrtala, bol by to úplne dokonalý cestopis. Takto som niekedy čítala informácie, o ktorých už autorka písala predtým. Na slovenské pomery som však v knihe našla prevratnú otvorenosť pri písaní zážitkov s rôznymi drogami. Konečne som si vychutnala slang a prirodzene používané vulgarizmy. Je skvelé, že cestopisnú dejovú líniu autorka strieda opismi svojho vnútorného „duchovného“ života, ženským pohľadom na cestovanie a názormi, s ktorými som síce niekedy nesúhlasila, ale dokázala som ich akceptovať.
Prevrat v jej cestovateľskom živote prináša India. Okrem toho, že ju občas šokujú mŕtvoly v Gange, hovná na ulici a voľne pobehujúce kravy, kladie si po návšteve chrámu sikhov aj vážne duchovné otázky. Dorota cestuje po Indii, stretáva stratené existencie huliace trávu, vypočuje si rôzne uletené príbehy a zisťuje, že India nie je len mystická krajina, ale aj krajina, kde prebieha tvrdý boj o prežitie a vládne strach z terorizmu. No a potom sa zamiluje do iného muža.
Tento stav dá posledný klinec do rakve jej rozpadajúceho sa manželstva. Do Nepálu už odchádza sama. Absolvuje so šerpom trek okolo Annapurny, a tak sa z „debilka s tenkými nožičkami“ stane húževnatá trekerka. Veľmi otvorene píše o svojich nevydarených vzťahoch s partnermi, miestami som mala pocit, že je „závislá od lásky“, s čím sa tiež snaží svojsky vyrovnať. Na vlastnej koži spoznáva tradičnú ajurvédsku medicínu a stretáva Johnnyho, ozajstnú lásku a priateľa. Natrafí na inzerát, ktorý ju zavedie do sirotinca, kde začne pomáhať.
Práve tu sa začína nová kapitola jej života, ale aj nový pohľad na Nepál. Akoby sa autorke konečne otvorili oči a ona si začne všímať odvrátenú tvár tejto „mystickej“ krajiny. Zneužívané a týrané deti, ktoré žijú na ulici a fetujú toluén, čínsky komunizmus, policajný štát, porušovanie ľudských práv, bieda, nevzdelanosť a byrokracia. Jej prvá skúsenosť so sprevádzaním turistov na treku ju bolestne naučí, čo znamená urobiť zlé rozhodnutie. Bojuje s úzkostnými stavmi a skoro zomiera na týfus.
Sporadické návštevy domova na Slovensku pôsobia oproti emočne plnému životu, ktorý žije v Káthmandu, iba ako nevýrazné pozadie. Z psychicky labilnej herečky sa stáva žena, ktorá sa učí byť zodpovedná za VLASTNÝ ŽIVOT.
Dúfam len, že sa bude kniha dobre predávať, aby mohla Fulmaya donekonečna vyťahovať z bankomatu prachy a kupovať nepálskym deckám v sirotinci všetko, čo potrebujú.
