Gemer prekonáva hranicu medzi realitou a fikciou

Prvýkrát som sa s prácou Daniela Majlinga stretol pred viac ako desiatimi rokmi. Na v tom čase ešte pomerne mladej sociálnej sieti Facebook sa začali objavovať čiernobiele komiksy s jednoduchým názvom Rudo. Predstavili nám nihilistického, sexistického, značne apatického chlapíka a jeho nie omnoho lepšiu partičku rôznorodých priateľov, ako aj niekoľko vedľajších, ale stále pomerne zaujímavých postavičiek.

Humor v Rudovi bol špecifický. Vulgárny, nepatričný, zároveň však založený na bežných každodenných situáciách a myšlienkach, ktoré máme všetci, len ich obyčajne nevyslovíme nahlas a keď už, tak podstatne kulantnejšie než hrdina. Štýl kresby, delenia okienok, dialógov a brilantné využívanie páuz si ma okamžite získali. Rudo nakoniec vyšiel aj vo fyzickej verzii v češtine vo vydavateľstve Labyrint (2014) a v slovenčine vo vydavateľstve BRaK (2019). Keďže  komiksy o Rudovi boli kreslené s ohľadom na špecifickú platformu (Facebook), niektoré delenie komiksových okienok a časovanie dialógov v knihe nefungovalo až tak dobre ako v elektronickej verzii. Stále však ide o výborný komiks, ktorý má aj v knižnej podobe svoje čaro.

Neskôr som sa dostal k Majlingovým niekoľkým divadelným textom. Predovšetkým ma však zaujali ďalšie dve publikácie – zbierka poviedok fiktívnych autorov Ruzká klasika (BRaK, 2017), ktorá si mimoriadne padnúcim spôsobom uťahovala z ruského realizmu, a komiks Zóna (BRaK, 2018), ktorý, podobne ako Rudo, vyšiel knižne v češtine a slovenčine a priniesol ucelený príbeh novej skupiny ľudí. Oproti Rudovi však šlo o podstatne slabšiu prácu, čo pripisujem predovšetkým súvislému a dlhšiemu príbehu. Autorov komiks Gemer ma preto pozitívne prekvapil. Ukázal v ňom totiž, že skutočne zvláda aj rozsiahlejšie súvislé komiksové príbehy, čo však neznamená, že titul nemá niekoľko problémov.

Hra o tróny to nie je, tak prečo toľko postáv?

Gemer na prvých stranách predstavuje všetkých 21 rôznorodých postáv formou jednoduchých medailónikov, ktoré sú však v zásade zbytočné. Väčšina totiž oplýva presne jednou špecifickou vlastnosťou, ktorá sa okamžite a prirodzene prejavuje a dej posúva dopredu v jednej, maximálne dvoch scénach. Ich obmedzené povahové vlastnosti nie sú nijako náročne ukryté, takže ak sa tu nachádza nejaký autorský zámer, úplne jasný mi nie je. Možno ide o „nenápadný“ spôsob, ako čitateľovi ukázať, že novinár Oskar F. je inšpirovaný autorom Danielom Majlingom. A ja len dúfam, že nie osobnostne.

Majling na stránkach rozohráva zložitú vzťahovú hru medzi viacerými postavami. Celým komiksom sa vinie niekoľko prepojených záhad, a pretože ide o prvý diel chystanej série, na konci sa miesto ich rozuzlenia dočkáte akurát poriadneho cliffhangeru. Zároveň ide o nesmierne humorné dielo, ak teda nepatríte k jedincom, ktorým práve Majlingov štýl humoru nesedí. V Gemeri sa autorovi opäť podarilo to, čo mi pri Zóne trochu chýbalo – výborné časovanie dialógov. Vtip tu vychádza skôr z vecí, ktoré ostali nevypovedané, než z inteligentných textových point.

Máte to biele na čiernom

Vracajú sa strany plné takmer totožných okienok ukazujúcich ľudí pri rozhovore, pričom polovici úplne chýbajú bubliny, čím sa do scény vkráda nepríjemné trápne ticho až príliš známe z pondelkových firemných porád trvajúcich 7 hodín, ktoré mohli byť zhrnuté v jednom hromadnom e-maile. Majling je majstrom vo využití jemnej mimiky, hoci by sa to pri jeho „hrubom“ štýle kresby nemuselo zdať. Nepokojný pohyb očí, krátky pohľad bokom, takmer neviditeľný pohyb pier, to sú všetko nástroje, ktoré autor využíva k prenosu emócií a zosilneniu každej situácie.

Detailné zábery na tváre postáv a nemenná kompozícia obrazu sú síce v komikse použité často, pretože ide jednoznačne o tie najsilnejšie momenty, ale autor, samozrejme, využíva rôzne uhly, veľkosti okienok a nebojí sa ani nezvyčajnejšieho usporiadania strany, ak si to situácia vyžaduje. Najväčšmi to badať v spomienkových pasážach a pohľadoch bokom, vďaka čomu sa dá v deji veľmi jednoducho orientovať.

Výrazným špecifikom vizuálnej roviny komiksu je biele vyťahovanie kontúr na čiernom pozadí v štýle drevorytu, ktoré aj za bieleho dňa vyrábajú ostrú čiernobielu a čiastočne depresívnu realitu. Tento štýl kresby zároveň stavia postavy do popredia, keďže ich biele tváre zvyčajne na tmavom pozadí doslova svietia. Zároveň je tu výrazná hra svetla a tieňa s občasným použitím šedých odtieňov na zobrazenie odrazov alebo polotmy, čo silne znásobuje celkovú atmosféru a stavia čitateľa do konštantného stavu neistoty a mierneho nepokoja. V konečnom dôsledku je tu vizuál prísne podriadený deju, rozprávaniu príbehu a autor v tejto oblasti veľmi dobre vie, čo robí.

Čo je veľa, to je málo

Hoci väčšina Majlingových postáv úspešne hyperbolizuje zvyčajne nepríjemné, trápne a nechcené ľudské vlastnosti až do absolútneho absurdna, v prípade niekoľkých vedľajších postáv som sa nemohol ubrániť dojmu, že toto preháňanie je silené a dej sa zbytočne naťahuje. To je problematické práve preto, že (ako som už spomínal) postavy majú v zásade len jednu vlastnosť a jeden konkrétny účel v posunutí deja, no sú zbytočne rozťahané na viacerých stranách.

V konečnom dôsledku však ide o zábavné čítanie, ktoré pôvodného Ruda azda aj prekonáva. Nejde totiž už len o krátke dejové anekdoty, ale o niekoľko previazaných, často absurdných situácií zabalených v tajomstve a s kopou dobre načasovaného, občas vulgárneho, často nekorektného a nemiestneho, v každom prípade však kvalitného humoru. Mám iba mierny strach z toho, či je Majling schopný túto úroveň udržať aj v nasledujúcich častiach Gemera a hlavne, či je schopný celý príbeh uspokojivo uzavrieť, čo bol jeden z problémov Zóny, a to by pri takto dobre rozohranom príbehu bola predsa len škoda.

Ešte než sa pustíte do čítania, treba brať ohľad na to, že ak vám Majlingov štýl písania a humoru nesedí, Gemer váš názor rozhodne nezmení a oblúkom sa mu vyhnite. A ak ste sa s ním doposiaľ nestretli, odporúčam najskôr vyskúšať Ruda, ktorého stále nájdete dostupného na Facebooku.

Marek Čabák (1991)

Vyštudoval žurnalistiku. Publicistike sa venuje predovšetkým v oblasti literatúry, hier, filmov a seriálov. V súčasnosti pôsobí ako vedúci popkultúrneho spravodajského webu Nerdfix.cz.